Sme mysliace a cítiace individuality, ktoré si vytvárajú vlastné názory, a tak či chceme alebo nie, keď nejakú informáciu posúvame ďalej, vedome či nevedome ju transformujeme. Médium vytvára zdanie objektívnosti, ale zo svojej podstaty objektívne byť nemôže. Keď ide napríklad o vizuálne médium, za kamerou vždy stojí konkrétny človek, ktorý vlastne pre nás (ktorí sedíme pred televízorom) vyberá, na čo sa pozeráme a na čo nie.„To ako je správa podaná, determinuje náš obraz o svete, ako aj to, ako reagujeme na základné problémy ako kriminalita, terorizmus, chudoba, nezamestnanosť“ (Pratkanis, Aronson, 2001).  Keď nám ukážu oslavujúceho vojaka, vnímame skutočnosť inak, ako keď vidíme mŕtve telá, ktoré sú možno naukladané obďaleč. „Každé sprostredkovanie je aktívnou interpretačnou činnosťou“ (Jirák, Köpplová, 2003,2007, str.43). Z toho by sa dalo vyvodiť, že niet sprostredkovania bez interpretácie. Jirák s Köpplovou toto tvrdenie dopĺňajú takto: „V mediálnej komunikácii sa uplatňujú všetky typy sprostredkovania naraz, a to v nerovnakej miere podľa jednotlivého prejavu. Masové médiá podávajú – podľa určitých pravidiel – svedectvá o svete, s ktorým konzumenti nemajú, alebo nemusia mať vlastnú skúsenosť (napr. v spravodajstve a v publicistike) (Jirák, Köpplová, 2003,2007, str.43).

Z určitého pohľadu by sa dalo povedať, že propagandou je všetko, čo sa z masových médií dostane do éteru. Čoraz častejšie sa objavujú názory, že „propaganda je hodnotovo neutrálnym konceptom“ (Taylor, 1997, str 16). Sama o sebe nie je ani pozitívna ani negatívna, hoci môže byť zneužitá (typickým príkladom sú totalitné režimy), to áno, ale aj využitá na ušľachtilé účely (napr. zvýšenie tolerancie v spoločnosti, zníženie rasovej neznášanlivosti, zväčšenie charitatívnej činnosti u majetnejších spoluobčanov).

Dôležité je uvedomovať si, že každá informácie je nám podávaná za určitým účelom, že prešla minimálne jednou transformáciou, že každý redaktor má svoje presvedčenie, svojho zamestnávateľa s vlastnými ekonomickými alebo mocenskými záujmami, a teda že by sme poskytnutú správu nemali prijímať bezvýhradne tak, ako k nám prichádza, ale mali by sme ju vyhodnotiť a zaujať k nej vlastný postoj. Nemám na mysli teraz len to, či voliť pravicu alebo ľavicu, či prijať alebo neprijať Turecko do EU a podobne, ale aby sme pochopili, že médiá prinášajú a presadzujú stereotypy, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Ak to aplikujeme na našu tému, tak sa pýtame, prečo sme počas rusko-gruzínskeho konfliktu videli Rusov väčšinou v tankoch a na gruzínskej strane utrápených civilistov? Alebo prečo po vojnových konfliktoch v bývalej Juhoslávii máme pocit, že jediným agresorom boli Srbi a najväčšími trpiteľmi moslimovia, hoci zverstvá sa dokázateľne páchali na všetkých stranách?

Chceme, aby bolo jasné, že my nehodnotíme, kto bol v týchto vojnových konfliktoch agresorom, to nám neprislúcha, tvrdíme len, že informácie sú nám podávané s určitým (či už nevedomým alebo vedomým) zámerom, hoci majú blízko k pravde. Dôležité je zachovať si individuálny odstup a v čo najväčšej miere odolávať mediálnemu tlaku. Pokúšať sa pochopiť, prečo mi podávajú práve túto informáciu a práve takýmto spôsobom