Teraz mal však v sebe pol fľaše dvanásťročného Chivasu, ktorý
mu už tradične poslali z chirurgie, lebo vedeli, že na patológiu
sa takéto pozornosti dostanú len zriedkakedy, ale o to viac si
ich vážia.
A pri týchto dvoch ženách, z ktorých si jednu chcel vziať a druhú
miloval si ešte intenzívnejšie uvedomoval, že napriek životnej
viere v neporaziteľnosť ľudskej vôle všetko prehral. Jasne
videl, že nič v tomto živote nedokázal, že sa nikam nedostal, že
sa vždy len šetril a veril, ako raz príde jeho čas, ale bolo mu to
na nič.
Je z neho zostarnutý alkoholik, ktorý sa nevie zbaviť vlastnej
minulosti. Zároveň sa však nevedel ubrániť určitému zadosťučineniu,
akémusi pocitu pomsty a víťazstva, keď hľadel na
mŕtve telo priateľa, ktoré si ešte nedávno užívalo na obidvoch
ženách, po ktorých on túžil. „Mal som emigrovať, emigrovať…
nikdy som sa nemal zahrabať v tejto malej zastrčenej slovenskej
diere… veď na škole všetci akosi automaticky predpokladali, že
to budem ja, kto prerazí… a teraz tu len dookola myslím na tie
isté ženy, robím tie isté veci.“
Pitva bola nariadená zhora, lebo Marián Kardoš s veľkou
obľubou obhajoval bratislavských mafiánov, špeciálne tých zo
skupiny Kelečéniovcov, ktorej bývalého legendárneho kápa
odpravili Albánci hneď po revolúcii.
Obe ženy čakali na patológa Michala pred pitevňou. Nebavili
sa spolu. Michaela myslela na synov a na pekné chvíle, ktoré
s mužom prežila, najdôležitejšie teraz pre ňu bolo zachovať česť
17
ich otca a zabezpečiť ich budúcnosť. Veronika myslela na to,
ako si spackala život, a na to, že vlastne nič necíti, že by mala
byť nešťastná, ale nie je, že by mala plakať, ale neplače, že nakoniec
v sebe cíti len nekonečnú prázdnotu i odpor k tomuto
mužovi, ktorý ju celé tie roky zneužíval, chvastal sa ňou, preťahoval
ju ako poslednú kurvu a ona mu ju hrala, ani nevedela
prečo. Asi aj pre ten poondený malý bytík, ktorý bude teraz
musieť určite predať.
Michal vyšiel z pitevne a obe k nemu nedočkavo vzhliadli, patológ
Michal sa cítil chvíľu ako kráľ, mal taký pocit, že hľadajú
oporu, hľadajú jeho, toho, ktorý ich vždy chápal, vždy im
bol na blízku, ale nikdy ho nemilovali. Je to zvláštne, ale ženy
nikdy nemilujú toho, kto je k nim dobrý, asi preto sú ženy.
Cítil na dosah možnosť pomsty, ukojenia i víťazstva, potom
si však spomenul na nedopitú a stále otvorenú fľašu Chivasu,
ktorá mu svieti v kancelárii, nonšalantne a trochu zádumčivo
sa na ne usmial a zmizol za dverami svojej úradovne, kde na
jeden dúšok odstránil z fľaše jej svetlo a užíval si pokoj oťapeného
mozgu.
Veru tak, náhody neexistujú. Nič sa nedeje náhodou. Všetko
má svoj zmysel a svoj pôvod. Život je jedna nekonečná partia
s rôznorodým množstvom figúrok, kde sa dá až do nekonečna
skúmať, kedy sa udial ten ťah, ktorý mal potom o pár
rokov také ďalekosiahle účinky. Náhody sú to pre nás preto,
lebo väčšinu našich činov, hlavne tých dôležitých a hlavne tých
v mladosti, napokon ani vedome neovplyvňujeme. Ale to, že
18
ich nečiníme vedome, neznamená, že nekonáme podľa akéhosi
individuálneho zákona, či štruktúry, ktorý sa skladá z našich
túžob, myšlienok, génov a z minulých, často i dávno zabudnutých
činov.
Ráno sa Roman stretol v kuchyni s Magdinou matkou. Magdin
syn bol našťastie na nejakej výmene v Nemecku.
„Dobrý deň!“
„Dobrý deň, mladý muž!“ Odzdravila mu zazerajúca mátoha.
Roman vlastne ani nevedel, či sa niečo v noci stalo, pretrvával
v ňom alkohol, ktorý mu zabraňoval čokoľvek rozoberať. Ale
prekvapivo ho až tak veľmi nebolela hlava. Napustil si pohár
čistej vody, a keďže mal vybitý mobil, šiel hľadať telefón.
Zazerajúca mátoha medzitým vtrhla do dcérinej spálne ozdobenej
plyšovými sloníkmi a ani sa len neunúvala za sebou zavrieť
dvere.
„To mi robíš naschvál… čoho som sa to musela dožiť… na
staré kolená… keby si mala dvadsať, tak nepoviem. Ale takto,
veď si matka…“
„A ty si to ako matka nerobila ?“
„To mi budeš celý život vyčítať to isté ?“
Roman pokračoval vo svojom hľadaní. Z hlavy sa mu postupne
vytrácalo postalkoholické opojenie a vedel len to, že musí čím
skôr zavolať do práce. Na prvom poschodí našiel starý vytáčací
telefón a vybavil, čo bolo treba. Keď sa vrátil dole, matka s dcérou
si ležali v náručí, utopené v slzách a v plyšových sloníkoch,
19
z ktorých sa nakoniec vykľuli zajace a ktorých sa mu v tej izbe
zrazu zdalo oveľa viac.
„Prestaň, veď vieš, že mám na svete len teba…“
Roman si skontroloval vrecká, či má všetko, a vyzrel von
oknom, kde najmladšia Kelečéniová, známa blonďavá gymnazistka
práve nasadala do terénneho mercedesu.
Potom otvoril dvere a vyšiel do daždivého júnového rána. Kráčal
cestou okolo hradu a premýšľal, kde je najbližšia lekáreň,
lebo bolehlav sa predsa len začal čoraz viac hlásiť o slovo.
Zastavil sa a zahľadel sa na Petržalku. Tam kdesi majú s Martinou
prenajatý byt, tam kdesi ona práve odchádza do roboty
a myslí na to ako mu vynadá, keď ho stretne, a on tu len hľadí,
a napriek tomu hlodavému pocitu, ktorý už od včerajška nechce
prestať, vie, že žije. Na chvíľu, ale ozaj len na malú chvíľku
v sebe objavil pocit, že všetko je, ako má byť, že nič vlastne ani
inak nemohlo byť a že presne tento moment sa mu už viackrát
predtým sníval.
Mal v sebe ešte trochu endorfínov ako vždy keď zbalíme novú
ženu, hoci si už spomenul, že úlohu mladého žrebca pre množstvo
fernetu nedokázal doviesť až do konca.
Cítil v sebe niečo ako dobrodružstvo. Taký pocit mával, keď
v detstve chytali rukami pstruhy, alebo keď ho prvýkrát viedli
na prijímanie. Alebo keď celé hodiny po škole guľovali dievčatá
a občas pri tom zavadili o ich čerstvo vyliahnuté prednosti.
Potom však Roman zosmutnel, uvedomil si, že to sú spomienky,
ktoré nemajú s dneškom nič spoločné. Akoby patrili niekomu
20
úplne inému a k nemu zablúdili len náhodou ako keď nám
v kine zrazu premietnu celkom iný film, než na aký sme prišli.
Doma našiel Roman pobalené kufre. Martinine kufre, lebo
garsónku si prenajímal on a ona sa k nemu len nasťahovala.
Migréna však bola silnejšia ako čokoľvek iné. Roman sa z posledných
síl osprchoval, napchal do seba paraleny a zaspal hlbokým
spánkom dobrodruhov.
Večer ho zobudil prísny pohľad Martiny, známej už z gymnázia
neobyčajnou krásou a ešte neobyčajnejším chladom. Bola
to jedna z tých žien, na ktorej s bázňou spočinulo každé mužské
heterosexuálne oko, ale keď ste s ňou prehodili zopár slov,
pocítili ste náhly pocit sklamania, ktorý vás nútil vzdialiť sa
a spracovať tú zvláštnu skutočnosť, že niečo také krásne navonok
môže byť asi aj inteligentné, ale úplne nezaujímavé.
Martinin otec bol ešte za komunizmu najlepším urológom
v Bratislave. Po revolúcii pocítil na vlastnej koži dôsledky nefalšovanej
profesionálnej závisti, prežil pár ťažkých rokov, kým
mu celkom neočakávane ponúkli vynikajúce a nekresťansky
platené miesto na poliklinike vo Viedni. Martinina matka si
naopak svoje miesto udržala a v polovici deväťdesiatych rokov
sa dokonca stala primárkou na gynekologickom oddelení.
Ich manželstvo bolo typickým príkladom racionálneho zväzku,
ktorý sa vyznačoval neporaziteľnou zotrvačnosťou a obidvom
napriek občasnému obojstrannému sťažovaniu spoločensky vyhovovalo.
Martina bola jedináčik. Všetci ostatní prípadní ná21
dejní súrodenci museli ustúpiť obojstrannej túžbe rodičov po
kariére.
Teraz hľadela na Romana, jediného muža, ktorého si dokázala
pripustiť ako-tak blízko a vnútri cítila niečo ako púštnu búrku.
Suchý piesok narážal o steny jej smutného srdca, ale navonok
nedala na sebe nič znať. Hľadela na toho muža a kdesi vnútri
sa v nej zrodila hlboká túžba po hrozne vášnivej hádke, ktorá
by všetko zmenila, túžba po tom, aby ju tento hnusný chlap,
ktorý ju tak trápi, na kolenách prehováral, aby zostala, a ona
by tak nakoniec možno i spravila. Cítila sa urazená a opustená,
navonok však vyzerala neprístupne ako nikdy predtým.
Keď Roman otvoril oči a pozrel na ňu, striaslo ho, zavial k nemu
ten jej chlad a on zrazu pocítil silný odpor ku všetkému, čo
ho spôsobuje. Zrazu sa už nevedel dočkať, kedy bude Martina
preč a on vyhodí všetky tie jej čistiace prostriedky, ktoré zaplavili
celý byt. Na nič iné nemyslel, všetko ostatné mu bolo
ukradnuté. Chcel len všade dookola urobiť bordel, neskutočný
bordel a aspoň mesiac sa v ňom vyžívať. Váľať sa vo vlastnej
špine a tešiť sa, že sa už nebude musieť tváriť, že je tým, kým
nie je, nebol a nikdy nebude. A hlavne, že už nebude musieť
absolvovať tie neobyčajne nudné a prázdne obedy s jej rodičmi
v ich smutnej a priveľkej vile.
Martina čakala, čakala, ale ničoho sa nedočkala. Roman na ňu
ešte raz na chvíľu pozrel, znova ho však premohol akýsi neprekonateľný
odpor, otočil sa na chrbát a nečinne hľadel do prázdna
plafónu nad sebou. Martina ešte viac otrčila svoje dokonalé
22
jahôdkové pery, do pravej ruky vzala kufor, do ľavej napchatú
cestovnú tašku a so slzami na krajíčku odišla.

© Peter Gašparík