Naozajstné zmeny vždy prichádzajú nebadane. Nenápadne sa
plazia okolo nášho osudu, kým ho jedného obyčajného rána
neuštipnú a neprivodia nám tak nevysvetliteľné stavy nevoľnosti.
Tie pravé zmeny na seba nikdy neupozornia, nepovedia:
„Toto som ja, Tvoja veľká životná zmena, ktorá prevráti tvoj
život naruby a konečne budeš šťastný.“
Naopak, často prídu práve vtedy, keď si v spleti bežných životných
katastrof a nedorozumení už nevidíme ani na špic nosa.
Vtedy, keď už vlastne nevidíme vôbec nič, len sa nezvratne
kamsi ponáhľame a zbavujeme tak vedomie akéhokoľvek uvažovania.
Aj činnosť je totiž droga a aj neustále zmeny a vzruchy
sa ňou môžu stať. Ale sú to len prázdne zmeny plné saharského
piesku nahádzaného do očí.
Ako som už povedal, tú ozajstnú zmenu vlastne ani nechceme,
respektíve už sme dávno zabudli, že sme ju kedysi chceli.
Podobá sa návšteve poštára, o ktorom vieme, že tu bol, ale už
nevieme, ako vyzeral. A keď otvárame poštu, už dávno sme zabudli,
že kedysi vôbec nejaký poštár existoval. Veľkosť človeka
je v tom, ako vie skutočné nenápadné potvory – zmeny vycítiť
a pripraviť sa na ne.
Nás, obyčajných ľudí, sa to však asi netýka. Považujeme život
za zhluk navrstvených udalostí a nejaké vyciťovanie zmien je
nám úplne ukradnuté. A aj keď po nich takmer všetci túžime,
uspokojujeme sa ledabolými náhražkami, ktoré sú plné silných
vzruchov spojených s falošnými predstavami o šťastí, nešťastí,
úspechu, neúspechu, láske, neláske, erotike, neerotike.
V jeden obyčajný deň, prvý deň nášho príbehu sa dva dôsledky
týchto malých zmien dotkli a pridali sa tak k množstvu
cudzích a teda neosobných tragédií, ktoré nás obklopujú na
každom kroku.
Jedna z tých dvoch zmien nastala, keď sa právnik menom Marián
Kardoš zaľúbil do svojej koncipientky Veroniky Mlynárikovej,
ktorá po neveľmi uveriteľnom odmietaní predsa len
privolila a neochotne pristala na rolu milenky ženatého muža,
v pevnej viere, že tento jej stav je len dočasný a s presvedčením,
že len čo deti trochu odrastú, všetko bude inak.
Marián Kardoš rozdvojené postavenie i neustále ataky obidvoch
svojich žien znášal veľmi dobre, jediná maličkosť ktorú
zmenil, bol návrat k starému zlozvyku, s ktorým skoncoval po
prijatí na vysokú. Nefajčil veľa, ale už dobrých osem rokov si
aspoň tých stodvadsať šlukov denne nevedel odpustiť.
Druhým z našich dvoch aktérov je začínajúci ministerský úradník
Roman Kratochvíl, ku ktorému sa jeho osudová zmena
priplichtila počas záchranárskeho kurzu v rámci prípravy na
vodičák, keď sa namiesto sledovania záchranára usilovne venoval
kolegyni Martine Slýžovej, ktorá bola vtedy na celom ministerstve
známa dlhými mihalnicami a vernosťou tajomnému
dlhoročnému zahraničnému priateľovi, ktorého nikdy nikto
nevidel a podľa niektorých ani nikdy neexistoval.
Roman Kratochvíl na rozdiel od Mariána Kardoša nepochádzal
z Bratislavy, ale z krásneho mesta Levoča, na ktoré je väčšina
Slovákov právom hrdá. Celú vysokú školu sa snažil, tvrdo

pracoval a organizoval sa vo všetkých možných organizáciách.
Bol hrdý na to, koľko vecí dosiahol a aké množstvo kontaktov
si našiel.
Kdesi hlboko vo vnútri stále nadával na Bratislavu a keď sedel
na zápasoch Slovana, potajme si želal aby prehral, ale to boli už
len posledné zvyšky jeho nevraživosti k tomuto mestu. V podstate
bol rád, že sa mu ho podarilo dobyť a našiel si v ňom
pozíciu, akú mu aj mnohí z tých hnilých a rozmaznaných
Bratislavčanov môžu závidieť. On totiž nevysedával po baroch
sedemkrát do týždňa, nemachroval, kým všetkým sú a nie sú
jeho rodičia, ale tvrdo a neoblomne napĺňal svoj cieľ, ktorý si
dal jedného dávneho mrazivého dopoludnia na Marián skej
hore, keď sa ulial zo školy.
V ten deň, keď sa zmeny prejavili, bolo prvého júna. Roman
oslávil pred pár dňami dvadsaťpäť rokov a Mariána čakala budúci
týždeň okázalá oslava štyridsiatky.
Keď sa Marián na Obchodnej zvalil na zem, Roman mal najprv
chuť nevšimnúť si to a odísť. Po pol kroku sa však zastavil
a sklonil sa k nemu. V prvom momente akoby všetci z ulice
zmizli a Roman nevedel, čo robiť. Naozaj nevedel. Teda vedel,
že by mu mal dať umelé dýchanie, skúsiť tep, alebo že by mal
jednoducho niečo urobiť. Ale neurobil to. Vyjavene hľadel
smrti do tváre. Tá prostota a náhlosť ho úplne prekvapili. Bál
sa, aby neurobil niečo zle a zároveň cítil akúsi hnusnú radosť,
že on je ten, ktorý žije. Obzeral sa dookola. Po pár sekundách

sa našťastie pristavila akási žena, potom nejaký muž a nakoniec
niekto zavolal záchranku.
„Prečo ste mu nevytiahli jazyk, veď sa zadusil,“ povedal muž.
Začali ho náhlivo oživovať, ale keď prišla sanitka, tak už mal
len cez hlavu prestretý zelený obrúsok z blízkej kaviarne.
A tak sa skočila púť Mariána Kardoša, takmer štyridsiatnika,
ostrieľaného právnika známeho svojou hrošou kožou, ktorá
ho dokonca párkrát dostala aj do novín.
Zmena, ktorá sa začala kedysi pred rokmi pri vyzývavej minisukni
Veroniky Mlynárikovej sa skončila v jednu slnečnú
letnú nedeľu, keď sa od nej, ostatne tak ako každú nedeľu,
vracal domov k rodine. Posledné, na čo si pred smrťou pomyslel,
bol vyčítavo útrpný pohľad manželky, nenávistný
pohľad dospievajúcich synov a nový parfém milenky. Pocítil
neodolateľnú chuť zapáliť si, vytiahnuť cigaretu však už nestihol.
Roman si toho človeka cestou na omšu všimol viackrát. Stal
sa pre neho súčasťou nedeľného náboženského rituálu, ktorý
tak rád dodržiaval už od detstva. Príslušnosť k vlastnej identite,
k identite svojich predkov, k identite svojho kraja a vlasti
bola pre neho silnejšia ako i prípadné pochybnosti. Toho
dňa však už do kostola nedošiel. Žena, ktorá sa pristavila pri
teraz už mŕtvom, vzápätí po ňom, ho stiahla do tej kaviarne
so zelenými obrúskami na pohárik.
„Nerobte si z toho nič, veď ste tam boli sám len pár sekúnd…“

©Peter Gašparík