3.
Na obchvate znova stálo jedno auto tesne za druhým. Malá havária a všetko sa to odstaví na dve hodiny. A Ondrej bude musieť stráviť dve hodiny s touto ženskou, ktorá je mu z duše odporná. Vie že by to tak nemalo byť, je predsa matka jeho detí. On by však najradšej vybehol z auta a utekal niekam do ďaleka. Zo všetkého najťažšie znášal spoločne strávený čas v krabicovom priestore, kde človek cíti všetky pachy a energie. Inde by sa bezprostrednému kontaktu vyhnúť dalo, ale tu? Čert aby vzal takúto premávku.
Na začiatku, to bolo už dávno, so ženou bojoval. Nedal sa, aj keď to bol dopredu prehratý boj. Ženy buď opúšťate alebo poslúchate. Potom však prišli deti a celá snaha bola ta-tam. Narodili sa dva argumenty, pre ktoré bolo treba ustupovať.
A tak jej len nosil peniaze, aby ju uspokojil a utekal kedy sa dalo, aby uspokojil seba. Teraz sa však utiecť nedalo.
Žena niečo rozoberala a rozoberala, no a tie autá nie a nie sa pohnúť.
Vtedy si Ondrej z ničoho nič spomenul na svoju stredoškolskú lásku Martu. Len tak sa mu z ničoho nič vynorila pred očami, plavé vlasy, modré oči a dievčenský úsmev.
Na perách sa mu objavil sladký úsmev. Predsa len sa mu podarilo ujsť.
V Auparku sa so ženou rozdelili. Ondrej sa ponevieral, potom si kúpil ekonomické noviny, sadol si na kávu a pozoroval akciové indexy. Myslí na prácu.
Po chvíli mu zazvoní mobil ako sa mu ho len nechce zdvihnúť. Manželka vysvetľuje, že má toho ešte veľa.
Marta si sadne oproti nemu, asi o dva stoly ďalej, s akousi kamarátkou. Tá ju tam však nechá a ona osamie. Ešte ho nespozorovala, ešte nie, až teraz. Zostarla, ale modré oči a ten úsmev sú stále tam. Vlasy má schované v baretke. Je celá zelená, elegantná vo voľných šatách a cez plecia má prehodenú pelerínu.
Hľadia na seba a usmievajú sa. Ondrej sa nerád rýpal v minulosti, veď načo, čo už dá sa na tom živote zmeniť? Spomienky ho však občas prekvapili, samé od seba.
Stále na seba hľadia a je medzi nimi niečo čo poznajú len tí, ktorí na seba niekedy podobne hľadeli. Akési puto, nadčasové puto, spolupatričnosť a príťažlivosť. To všetko bolo v ich pohľade. Všetko to, čo dáva podobným stretnutiam punc osudovosti. Ondrej nikdy nebol romantikom, ale toto cítil až príliš jasne.
Po chvíli Marta urobí ich znamenie, olizne si pery pomaly a uhrančivo. Pomilujú sa na záchode, krátko, dôkladne a smejú sa pritom do kamier. Potom rýchlo ujdú do sadu, kde sa ruka v ruke prechádzajú. V parku je plno mladých, niektorí cvičia thai-chi, iní skatebordujú, ďalší do seba navzájom vyrývajú. Svet sa zmenil, ale oni dvaja sú stále tu. Ondrej a Marta.
Potom, keď sa lúčia Ondrejovi sa tlačia slzy do očí.
„Je to to, čo si myslím, že to je?“
Marta je totiž nezvyčajne chudá, má neprirodzené kruhy okolo očí a pod čiapkou nemá žiadne vlasy.
Jemne sa usmeje a tým vlastne prisvedčí.
„Myslel som si… stále si krásna!“
Pobozká ho a ešte raz si ho celého prezrie.
„A potom, že zázraky neexistujú…. možno… raz… tam… ešte niekedy…“
Pri manželke sa Ondrej cíti akosi uvoľnene, jej reči vôbec nevníma.
„…možno… raz…tam… ešte niekedy…“, pomyslí si.
Objíme ju a ona sa neho prekvapene pozrie.