5.

Keď sa Marta dozvedela, že nemôže mať deti, horko zaplakala. Teda na tvári mala stoický pokoj, lebo veď to tušila, ale jej srdce sa premenilo na nekonečnú krvavú brázdu. Ticho sa viezla električkou domov do Dúbravky a neprítomne pozorovala ostatných. Keď jej umrela matka, myslela si, že už nič horšie nezažije, keď jej milovaného brata zrazilo auto, myslela si, že sa jej nešťastie vyčerpalo a teraz – aha konkurencia.
Ako prísť domov a počúvať manželove nedočkavé reči. Ako mu to len povedať, keď o nich tak básni.
Na dušu jej padne tma. Taká tma, že by sa jej báli aj vrany a netopiere.
„Aký paradox, koľké roky som brala antikoncepciu… bála sa toho… a teraz…“
Sarkasticky jej potiahne kútiky. Aj keď sa im nedarilo, stále si to nepripúšťala a aj keď to začala tušiť, pokúšala sa na to jednoducho nemyslieť. .
Ako mu to len povedať? Tak tie deti chce… určite by bol dobrým otcom, je taký milý, pracovitý nikdy na ňu ani len nezakričal. Adopcia?
Po pár mesiacoch sa rozviedli.
A Marta prešla hrozným obdobím bezradnosti. Veď aj tak mať deti nebudem, tak si aspoň užijem. Až jej raz prišlo zle na jednej swingers party. Mala takého partnera, ktorý ju tam zavolal. Myslela si, že ona zvládne všetko a veď aspoň bude sranda, ale naplo ju. Vypustila to tam rovno na nejakú súložiacu fetiš skupinku a utiekla odtiaľ. Rozišla sa aj so ženou, s ktorou chodila zároveň s tým partnerom a začala všetkých odmietať.
Vybavila si papiere do Afriky a stará sa o hŕbu vychudnutých miestnych detí. Pokorne a vecne. Pri tejto službe zabúda na všetko ostatné. Každé ráno a večer prosí Boha, sama nevie prečo, lebo keď sa jej niekto spýta tak vyhlási, že v neho určite neverí.

»»» 6. časť