Som presvedčený, že téma slova a špecifickejšie vypovedaného slova je jednou z kľúčový tém nášho bytia. Slovo, slovný prejav je jedným z najcharakteristickejších prejavov takmer každého jedinca. Už evanjelium podľa Jána začína vetou: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh.“ Aj keď existuje viac vysvetlení tejto vety, v podstate je tu slovo stotožnené s duchovným prejavom ako takým, alebo so samotným kresťanským spasiteľom Ježišom Kristom. To značí, že mu je prisúdený význam samotného prvotného stvoriteľského aktu.

Naproti tomu Hamlet kričí v rovnomennej hre „Slová, slová, slová…“ s úplne opačným významom. Kritizuje tým vravu, ktorá sa stáva prázdnym bľabotom bučiacim do prázdna. Tak dobre známu situáciu, kedy sa slová nestávajú nástrojom tvorby či úprimného prejavu, ale sú len pomocníkom lži, falše a intríg.

Ako sa teda vyjadrovať správne, ako dosiahnuť , aby sa slovo stalo ozajstným osobným sprítomnením a vyjadrením mojej bytosti a zároveň ako hovoriť pravdu a pritom nezraňovať?

Určite to je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje celoživotné snaženie a veľkú dávku sebadisciplíny. Ochotu pozrieť sa na vlastné nedostatky, kriticky ich zhodnotiť a odstrániť. Mali by sme byť vždy pripravení našim slovom kultivovať seba i prostredie. Nesprávne vyjadrenia, škaredé výrazy a zlá gramatika sú totiž tak isto nákazlivé ako každý iný vírus. Tak ako má človek sklon napodobňovať veci dobré, rovnako to robí aj s vecami opačnými. Je preto dôležité šíriť pekný a pravdivý slovný prejav a podieľať sa tak významnou mierou na zlepšovaní sveta.

Kedy je slovný prejav pekný? Vtedy keď správne volíme slová a dáme si tú námahu nájsť presný výraz, nehmkáme, nerobíme všelijaké „ééé“, rozprávame nahlas (nekričíme však) a náš slovný je prejav je podporený aj našim neverbálnym prejavom.

A k tomuto všetkému slúžil náš predmet Rečový prejav doc. PhDr. Evy Žilinekovej, Csc. Donútila nás pozorovať samých seba, priznať si chyby zlepšovať sa. Stačila menšia stresová situácia (nahrávanie na mikrofón) a už som počul ako sa mi chveje hlas, ako sa hneď dostaví tréma, keď má človek prečítať pár vlastných myšlienok nahlas. Pre mňa bola osobne najťažšia úloha pozorovať sa počas telefónnych rozhovorov. Ja totiž telefonujem len veľmi zriedkavo, práve preto, že pri rozhovore s druhým človekom ho potrebujem vnímať aj jeho pohľad a gestikuláciou. Toto všetko pri telefonovaní odpadáva, zostáva len hlas i nepríjemný pocit, že toho druhého vyrušujem, keďže hlavne dnes pri mobiloch vôbec neviem kde som ho zastihol. A ďalej pri telefonovaní mám často pocit, že som nepovedal všetko, že som niečo zabudol, práve preto že nie som plne sústredený, ale zavolať späť sa mi už zdá neúmerné. Aj preto mám rád osobný kontakt, kde sa dá z človeka i z toho čo hovorí vyčítať oveľa viac. Nie len že vnímam okolie a vône, ktoré ho dopĺňajú, ale aj gestá , ktoré keď sú protichodné k tomu čo hovorí dávajú jasný signál ako sa ďalej zachovať.

Podotkol by som len pár vecí, ktoré sú pre uvoľnené vyjadrovanie dôležité: pevný postoj, správne dýchanie, dotykové aktivizovanie sa, žuvačka či cukrík na tvorenie slín, rozozvučané hlasivky, pohľad by mal hľadieť rovno, ani nie zdola nahor ani zhora nadol, celkovo gestikulácia by mala doplňovať a podporovať slová. Nemôžem hovoriť o otvorenosti a byť pritom zavretý, to znamená mať prekrížené ruky aj nohy.

Keď však dosiahneme istú presvedčivosť v našom prejave nesmieme zabúdať na to, ako ľahko sa dá slovom raniť aj ublížiť. Keď už aj niekomu vyčítame, skúsme mať tón, ktorý nie je agresívny. Sám zo svojej skúsenosti som si všimol ako ľudia niekedy reagujú skôr na tón hlasu ako na význam slov. Nezameriavajme sa len na vonkajší prejav, skúsme aby za našimi slovami stáli aj činy, teda aby boli pravdivé, aby láskavosť nebola predstieraná aby ochota pomôcť nebola hraná. Vtedy sa slovo uskutoční spojí sa so svojim prvotným tvorivým významom.

Nechcem veľmi moralizovať, ale vážme slová, slová sú obrovský dar. Toľkokrát keď vidím moju postihnutú sestričku ako sa nadychuje a chce mi toho toľko povedať si uvedomím aký som ja šťastný, že hovoriť môžem, že môžem formulovať vlastné myšlienky, vymieňať si ich s ostatnými. (Na druhej strane si však aj uvedomujem, že niekedy ani vlastne nie sú potrebné, lebo neverbálna komunikácia pohľad sú oveľa viac ako prúdy zbytočných slov.)

Nikdy by som sa nechcel vzdať možnosti pomenúvať veci, komunikovať s ostatnými, nachádzať mier a porozumenie pomocou slov, vypovedaných slov.