Peter M. Gašparík

Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som …

(1. strana)

… Naozajstné zmeny vždy prichádzajú nebadane. Nenápadne sa plazia okolo nášho osudu, kým ho jedného obyčajného rána neuštipnú a neprivodia nám tak nevysvetliteľné stavy nevoľnosti. Tie pravé zmeny na seba nikdy neupozornia, nepovedia: „Toto som ja, Tvoja veľká životná zmena, ktorá prevráti tvoj život naruby a konečne budeš šťastný.“
Naopak, často prídu práve vtedy, keď si v spleti bežných životných katastrof a nedorozumení už nevidíme ani na špic nosa. Vtedy, keď už vlastne nevidíme vôbec nič, len sa nezvratne kamsi ponáhľame a zbavujeme tak vedomie akéhokoľvek uvažovania. Aj činnosť je totiž droga a aj neustále zmeny a vzruchy sa ňou môžu stať. Ale sú to len prázdne zmeny plné saharského piesku nahádzaného do očí.
Ako som už povedal, tú ozajstnú zmenu vlastne ani nechceme, respektíve už sme dávno zabudli, že sme ju kedysi chceli. Podobá sa návšteve poštára, o ktorom vieme, že tu bol, ale už nevieme, ako vyzeral. A keď otvárame poštu, už dávno sme zabudli, že kedysi vôbec nejaký poštár existoval. Veľkosť človeka je v tom, ako vie skutočné nenápadné potvory–zmeny vycítiť a pripraviť sa na ne.
Nás, obyčajných ľudí, sa to však asi netýka. Považujeme život za zhluk navrstvených udalostí a nejaké vyciťovanie zmien je nám úplne ukradnuté. A aj keď po nich takmer všetci túžime, uspokojujeme sa ledabolými náhražkami, ktoré sú plné silných vzruchov spojených s falošnými predstavami o šťastí, nešťastí, úspechu, neúspechu, láske, neláske, erotike, neerotike.

(2. strana)

V  jeden obyčajný deň, prvý deň nášho príbehu sa dva dôsledky týchto malých zmien dotkli a pridali sa tak k množstvu cudzích a teda neosobných tragédií, ktoré nás obklopujú na každom kroku.
Jedna z tých dvoch zmien nastala, keď sa právnik menom Marián Kardoš zaľúbil do svojej koncipientky Veroniky Mlynárikovej, ktorá po neveľmi uveriteľnom odmietaní predsa len privolila a neochotne pristala na rolu milenky ženatého muža, v pevnej viere, že tento jej stav je len dočasný a s presvedčením, že len čo deti trochu odrastú, všetko bude inak.
Marián Kardoš rozdvojené postavenie i neustále ataky obidvoch svojich žien znášal veľmi dobre, jediná maličkosť ktorú zmenil, bol návrat k starému zlozvyku, s ktorým skoncoval po prijatí na vysokú. Nefajčil veľa, ale už dobrých osem rokov si aspoň tých  stodvadsať šlukov denne nevedel odpustiť.
Druhým z našich dvoch aktérov je začínajúci ministerský úradník Roman Kratochvíl, ku ktorému sa jeho osudová zmena priplichtila počas záchranárskeho kurzu v rámci prípravy na vodičák, keď sa namiesto sledovania záchranára usilovne venoval kolegyni Martine Slýžovej, ktorá bola vtedy na celom ministerstve známa dlhými mihalnicami a vernosťou tajomnému dlhoročnému zahraničnému priateľovi, ktorého nikdy nikto nevidel a podľa niektorých ani nikdy neexistoval.
Roman Kratochvíl na rozdiel od Mariána Kardoša nepochádzal z Bratislavy, ale z krásneho mesta Levoča, na ktoré je väčšina Slovákov právom hrdá. Celú vysokú školu sa snažil, tvrdo pracoval a organizoval sa vo všetkých možných organizáciách. Bol hrdý na to, koľko vecí dosiahol a aké množstvo kontaktov si našiel.

(3. strana)

Kdesi hlboko vo vnútri stále nadával na Bratislavu a keď sedel na zápasoch Slovana, potajme si želal aby prehral, ale to boli  už len posledné zvyšky jeho nevraživosti k tomuto mestu. V podstate bol rád, že sa mu ho podarilo dobyť a našiel si v ňom pozíciu, akú mu aj mnohí z tých hnilých a rozmaznaných Bratislavčanov môžu závidieť. On totiž nevysedával po baroch sedemkrát do týždňa, nemachroval, kým všetkým sú a nie sú jeho rodičia, ale tvrdo a neoblomne napĺňal svoj cieľ, ktorý si dal jedného dávneho mrazivého dopoludnia na Mariánskej hore, keď sa ulial zo školy.

V ten deň, keď sa zmeny prejavili, bolo prvého júna. Roman oslávil pred pár dňami dvadsaťpäť rokov a Mariána čakala budúci týždeň okázalá oslava štyridsiatky.
Keď sa Marián na Obchodnej zvalil na zem, Roman mal najprv chuť nevšimnúť si to a odísť. Po pol kroku sa však zastavil a sklonil sa k nemu. V prvom momente akoby všetci z ulice zmizli a Roman nevedel, čo robiť. Naozaj nevedel. Teda vedel, že by mu mal dať umelé dýchanie, skúsiť tep, alebo že by mal jednoducho niečo urobiť. Ale neurobil to. Vyjavene hľadel smrti do tváre. Tá prostota a náhlosť ho úplne prekvapili. Bál sa, aby neurobil niečo zle a zároveň cítil akúsi hnusnú radosť, že on je ten, ktorý žije. Obzeral sa dookola. Po pár sekundách sa našťastie pristavila akási žena, potom nejaký muž a  nakoniec niekto zavolal záchranku.

(4. strana)

„Prečo ste mu nevytiahli jazyk, veď sa zadusil,“ povedal muž.
Začali ho náhlivo oživovať, ale keď prišla sanitka, tak už mal len cez hlavu prestretý zelený obrúsok z blízkej kaviarne.
A tak sa skočila púť Mariána Kardoša, takmer štyridsiatnika, ostrieľaného právnika známeho svojou hrošou kožou, ktorá ho dokonca párkrát dostala aj do novín.
Zmena, ktorá sa začala kedysi pred rokmi pri vyzývavej minisukni Veroniky Mlynárikovej sa skončila v jednu slnečnú letnú nedeľu, keď sa od nej, ostatne tak ako každú nedeľu, vracal domov k rodine. Posledné, na čo si pred smrťou pomyslel, bol vyčítavo útrpný pohľad manželky, nenávistný pohľad dospievajúcich synov a nový parfém milenky. Pocítil neodolateľnú chuť zapáliť si, vytiahnuť cigaretu však už nestihol.
Roman si toho človeka cestou na omšu všimol viackrát. Stal sa pre neho súčasťou nedeľného náboženského rituálu, ktorý tak rád dodržiaval už od detstva. Príslušnosť k vlastnej identite, k identite svojich predkov, k identite svojho kraja a vlasti bola pre neho silnejšia ako i prípadné pochybnosti. Toho dňa však už do kostola nedošiel. Žena, ktorá sa pristavila pri teraz už mŕtvom, vzápätí po ňom, ho stiahla do tej kaviarne so zelenými obrúskami na pohárik.
„Nerobte si z toho nič, veď ste tam boli sám len pár sekúnd…“
Mariánovi zneli v ušiach slová jeho deda, vojaka a účastníka Duklianskej bitky, ktorý tak často opakoval: „Pár sekúnd znamená niekedy večnosť. Keď hľadíš smrti do tváre, najlepšie si uvedomíš, kto vlastne si.“

(8. strana)

V tej istej chvíli sa prvýkrát naživo stretli Mariánova manželka a milenka. Stáli v márnici vedľa patológa Michala. Patológ Michal bol na strednej škole najlepším kamarátom právnika Mariána. Spoločne sa zaľúbili do spolužiačky a Kardošovej budúcej ženy Michaely.
Patológ Michal videl Michaelu prvýkrát od posledného maturitného stretnutia, na ktorom sa zúčastnil. To bolo pred desiatimi rokmi a M-M, ako ich v triede volali, vtedy pôsobili ako najšťastnejší pár na svete. Úspešní, bohatí a verní, tak sa vtedy prezentovali. Michal sa nekresťansky opil a robil zo seba celý večer šaša.
Rozmýšľal, že asi tam nastala tá zmena, keď prestal proti alkoholu bojovať, poddal sa mu a skamarátil sa s ním. On ho na oplátku nikdy nepodrazil a pravidelne mu darovával zabudnutie.
Až po rokoch si vedel priznať ten silný pocit prehry, čo v ňom vtedy začal hlodať. Dovtedy bol neochvejne presvedčený, že raz príde jeho chvíľa, ale pri pohľade na ich šťastný párik pochopil, že tá chvíľa už nikdy nepríde, respektíve, že všetky chvíle, keď mal zabojovať, už vlastne dávno boli.
A teraz patológ Michal žmurkal na mŕtvolu svojho najlepšieho kamaráta zo strednej školy Mariána Kardoša, vedľa neho stáli jeho dve ženy, jediná žena, na ktorú si kedy mohol spomenúť, že ju miloval a dlhonohá tridsiatnička, ktorú Michal takmer spravil, keď mala sedemnásť.
Pamätal si to celkom presne, chodil s ňou dva roky von a ohuroval ju svojimi skúsenosťami a rečami. No a pripravoval si ju na ten veľký deň, keď sa s ňou vyspí, opustí všetky ostatné dočasné kamarátky a založí si s ňou rodinu, ktorá bude trvať až do jeho smrti. Ťahalo mu vtedy na tridsiatku a všetko v živote sa mu zdalo také jasné. Veril v svoje sily i v to, že človek môže vôľou ovplyvniť vlastnú budúcnosť a vzťahy. Vedel, že urobí všetko inak ako jeho rodičia, nikdy sa nerozvedie, lebo sa nebude bezhlavo ženiť, počká na ten správny moment.

(9. strana)

Teraz mal však v sebe pol fľaše dvanásťročného Chivasu, ktorý mu už tradične poslali z chirurgie, lebo vedeli, že na patológiu sa takéto pozornosti dostanú len zriedkakedy, ale o to viac si ich vážia.
A pri týchto dvoch ženách, z ktorých si jednu chcel vziať a druhú miloval si ešte intenzívnejšie uvedomoval, že napriek životnej  viere v neporaziteľnosť ľudskej vôle všetko prehral. Jasne videl, že nič v tomto živote nedokázal, že sa nikam nedostal, že sa vždy len šetril a veril, ako raz príde jeho čas, ale bolo mu to na nič.
Je z neho zostarnutý alkoholik, ktorý sa nevie zbaviť vlastnej minulosti. Zároveň sa však nevedel ubrániť určitému zadosťučineniu, akémusi pocitu pomsty a víťazstva, keď hľadel na mŕtve telo priateľa, ktoré si ešte nedávno užívalo na obidvoch ženách, po ktorých on túžil. „Mal som emigrovať, emigrovať… nikdy som sa nemal zahrabať v tejto malej zastrčenej slovenskej diere… veď na škole všetci akosi automaticky predpokladali, že to budem ja, kto prerazí… a teraz tu len dookola myslím na tie isté ženy, robím tie isté veci.“
Pitva bola nariadená zhora, lebo Marián Kardoš s veľkou obľubou obhajoval bratislavských mafiánov, špeciálne tých zo skupiny Kelečéniovcov, ktorej bývalého legendárneho kápa odpravili Albánci hneď po revolúcii.

(10. strana)

Obe ženy čakali na patológa Michala pred pitevňou. Nebavili sa spolu. Michaela myslela na synov a na pekné chvíle, ktoré s mužom prežila, najdôležitejšie teraz pre ňu bolo zachovať česť ich otca a zabezpečiť ich budúcnosť. Veronika myslela na to, ako si spackala život, a na to, že vlastne nič necíti, že by mala byť nešťastná, ale nie je, že by mala plakať, ale neplače, že nakoniec v sebe cíti len nekonečnú prázdnotu i odpor k tomuto mužovi, ktorý ju celé tie roky zneužíval, chvastal sa ňou, preťahoval ju ako poslednú kurvu a ona mu ju hrala, ani nevedela prečo. Asi aj pre ten poondený malý bytík, ktorý bude teraz musieť určite predať.
Michal vyšiel z pitevne a obe k nemu nedočkavo vzhliadli, patológ Michal sa cítil chvíľu ako kráľ, mal taký pocit, že hľadajú oporu, hľadajú jeho, toho, ktorý ich vždy chápal, vždy im bol na blízku, ale nikdy ho nemilovali. Je to zvláštne, ale ženy nikdy nemilujú toho, kto je k nim dobrý, asi preto sú ženy. Cítil na dosah možnosť pomsty, ukojenia i víťazstva, potom si však spomenul na nedopitú a stále otvorenú fľašu Chivasu, ktorá mu svieti v kancelárii, nonšalantne a trochu zádumčivo sa na ne usmial a zmizol za dverami svojej úradovne, kde na jeden dúšok odstránil z fľaše jej svetlo a užíval si pokoj oťapeného mozgu.
Veru tak, náhody neexistujú. Nič sa nedeje náhodou. Všetko má svoj zmysel a svoj pôvod. Život je jedna nekonečná partia s rôznorodým množstvom figúrok, kde sa dá až do nekonečna skúmať, kedy sa udial ten ťah, ktorý mal potom o pár rokov také ďalekosiahle účinky. Náhody sú to pre nás preto, lebo väčšinu našich činov, hlavne tých dôležitých a hlavne tých v mladosti, napokon ani vedome neovplyvňujeme. Ale to, že ich nečiníme vedome, neznamená, že nekonáme podľa akéhosi individuálneho zákona, či štruktúry, ktorý sa skladá z našich túžob, myšlienok, génov a z minulých, často i dávno zabudnutých činov.

(11. strana)

Ráno sa Roman stretol v kuchyni s Magdinou matkou. Magdin syn bol našťastie na nejakej výmene v Nemecku.
„Dobrý deň!“
„Dobrý deň, mladý muž!“ Odzdravila mu zazerajúca mátoha.
Roman vlastne ani nevedel, či sa niečo v noci stalo, pretrvával v ňom alkohol, ktorý mu zabraňoval čokoľvek rozoberať. Ale prekvapivo ho až tak veľmi nebolela hlava. Napustil si pohár čistej vody, a keďže mal vybitý mobil, šiel hľadať telefón.
Zazerajúca mátoha medzitým vtrhla do dcérinej spálne ozdobenej plyšovými sloníkmi a ani sa len neunúvala za sebou zavrieť dvere.
„To mi robíš naschvál… čoho som sa to musela dožiť… na staré kolená… keby si mala dvadsať, tak nepoviem. Ale takto, veď si matka…“
„A ty si to ako matka nerobila?“
„To mi budeš celý život vyčítať to isté?“
Roman pokračoval vo svojom hľadaní. Z hlavy sa mu postupne vytrácalo postalkoholické opojenie a vedel len to, že musí čím skôr zavolať do práce. Na prvom poschodí našiel starý vytáčací telefón a vybavil, čo bolo treba.
Keď sa vrátil dole, matka s dcérou si ležali v náručí, utopené v slzách a v plyšových sloníkoch, z ktorých sa nakoniec vykľuli zajace a ktorých sa mu v tej izbe zrazu zdalo oveľa viac.
„Prestaň, veď vieš, že mám na svete len teba…“
Roman si skontroloval vrecká, či má všetko, a vyzrel von oknom, kde najmladšia Kelečéniová, známa blonďavá gymnazistka práve nasadala do terénneho mercedesu.
Potom otvoril dvere a vyšiel do daždivého júnového rána. Kráčal cestou okolo hradu a premýšľal, kde je najbližšia lekáreň, lebo bolehlav sa predsa len začal čoraz viac hlásiť o slovo.