Zoé Shepardová

Ne-stí-ham! alebo Ťažký život štátnej úradníčky

Október – Welcome to my life

Like the philosofer Jagger once said.

„You can´t always get what you want“.

 Gregory House, House MD

               Štvrtok 19. októbra

               9 hodín 12 minút

         Vojdem do kancelárie a zvalím sa na stoličku. Zapnem počítač a vyťukám heslo. Monique sa vrátila. Ako zvyčajne je zaujatá telefonovaním a moju prítomnosť si podľa všetkého ani nevšimla.

Ako prvé som z nej uvidela pár poriadnych stehien, viac-menej naprataných do tvídovej sukne: keď sme s Bossom vošli do kancelárie, práve štvornožky hľadala na koberci zástrčku, aby si nabila jeden z mnohých mobilov.

Bossa ten hrozný pohľad vôbec nevyviedol z miery, potľapkal ma po pleci ako zverolekár mačku, keď sa jej chystá dať injekciu, a oznámil mi:

– Toto je vaša kancelária.

Potom pokračoval, obrátiac sa na pár stehien:

– Monique, odteraz sa budete deliť o kanceláriu so Zoé Shepardovou, našou novou odbornou referentkou.

Dvojo stehien napokon vstalo a predstavilo sa:

– Som Monique, referentka. Pridelená k odboru, ale nie odborná.

Jemný rozdiel.

Monique nepokladala za vhodné spresniť, ku ktorému odboru.

Dnes po viac ako troch mesiacoch na magistráte môžem s istotou povedať, že jej odborom v miestnej samospráve je testovať správne fungovanie telefónov.

Lebo Monique rada telefonuje. Keď sa tak zamyslím, je to vlastne jediná činnosť, ktorú vykonáva.

Zato veľmi intenzívne.

Monique telefonuje bez prestania, s profesionálnou svedomitosťou, ktorá chtiac-nechtiac vyvoláva obdiv.

Ráno rad radom do kancelárií, aby sa rozohriala a opýtala, kto pôjde kúpiť pečivo. A potom, šálka odvodňujúceho čaju v jednej ruke, mandľový croisant v druhej, telefón pridržiavaný plecom pri uchu, začíname – volá dcére: „Áno, dnes večer postrážim deti…“ – synovi: „Tvoja sestra si myslí, že som jej babysitterka!“ – manželovi: „Tvoje deti sa spriahli proti mne, cítim sa ako ich slúžka!“ – kamoške: „Neviem, čo sa tomu Georgeovi robí, úplne osprostel, závidím ti, že si vdova, ani nevieš, aké máš šťastie!“

Lebo Monique nemá nijaký filter medzi myšlienkami a slovami.

Čo si Monique myslí, to Monique povie.

Keď Monique netelefonuje, rozpráva. O tom, čo pozná najlepšie, teda o sebe, o svojom živote, o tom, čo robí. Bez tabu. A úplne najradšej o zdravotných peripetiách.

Desať minút po mojom príchode mi porozprávala do najmenších podrobností, ako rodila: „Je to už viac ako tridsať rokov, vtedy ešte nepoznali modernú anestéziu, poriadne som si vytrpela, to ti poviem…“ – aj ako jej dcére nastrihli hrádzu: „Peridurálka, to je teda vynález, neostala by som pri dvoch deťoch, keby to existovalo za mojich čias!“ – aj ako zaviedli jej bratovi sondu do žalúdka – „Približne v tejto úrovni, pozri, presne tu, vidíš?“

Monique je hypochonderka a internet úspešne živí jej neurózu. Stačí dvakrát kliknúť a už sa objavia príznaky tých najstrašnejších chorôb, o ktorých existencii doteraz netušila. Samozrejme, všetky tieto príznaky pociťuje, len čo zatvorí príslušnú stránku v Googli.

Ihneď sa vrhá na telefón a oboznamuje s hroznou diagnózou okolie.

– Hádaj, čo mi je, – oznamuje na úvod svojej poslucháčke a nasleduje podrobný opis, z ktorého by sa zdvihol žalúdok aj najodolnejším scenáristom nemocničných seriálov.

Hoci je toto spolunažívanie v trojici – Monique, jej telefón a ja – hlučné, nie je nepríjemné. Na rozdiel od ostatných pracovníkov na úrade sa Monique ani trocha nenamáha, aby sa vyhlasovala za preťaženú. Nerobí nič, alebo takmer nič, a otvorene to priznáva. Jej otvorenosť z nej robí osobu, s ktorou sa dá vydržať.

Ak netelefonuje, čiže má obidve ruky voľné, pripravuje si rôzne odvary, ktoré ju majú vyliečiť zo všetkých chorôb, ktorými údajne trpí. Vyzbrojí sa všemožnými pilulami a vrecúškami, čo lekáreň v susedstve poskytuje, a hneď to aj mieša, rozpúšťa a zohrieva. Dnes je výsledok jej prípravy podozrivo žltkastej farby. Odchlipne si z neho, zmraští čelo a učene mi vysvetľuje:

– To mám na pečeň. Je zanesená, ale toto mi ju raz-dva prečistí. A vieš, čo je na tom najlepšie? Obávam sa, že mám zablokované hrubé črevo, ale s týmto budú moje črevá do dvoch hodín bezchybne pracovať! Čo na to povieš?

– Neviem, čo by som mala… Možno ťa to prekvapí, ale priznám sa, že nemám na to vyhranený názor.

– Ach, tá mládež! Za mojich čias sme prejavovali väčší záujem o život, – pustí sa do jednej zo svojich najnudnejších tém, vzápätí ju však preruší Boss, ktorý vojde do našej kancelárie a tvári sa rozpačito, akoby mi zas chcel prišiť nejakú agendu, ktorá by sa mala radšej hodiť do koša.

Nervózne si škriabe začiatok plešiny – „To má z tých starostí v úrade,“ určila diagnózu Priadka, ktorá z neho svojimi dennodennými somarinami určite veľmi rýchlo urobí Kojaka – odkašle si a oznámi:

– Zoé, primátor si želá obnoviť jednu starú spoluprácu, tak by som vás potreboval. Primátor by vás potreboval, – zakončí vážne.

Dočerta, to musí byť naozaj riziková agenda, keď mi Boss takto zalichotil a dokonca povedal, že ma potrebuje najvyšší šéf samosprávy, ktorý by ma nevedel identifikovať ako zamestnanca ani na päťčlennej porade.

Vďaka nagélovaným vlasom, ovisnutým lícam, zriedkavej schopnosti žonglovať na hrane zákonnosti a nikdy z nej nespadnúť, si náš pán primátor vyslúžil prezývku Krstný otec.

Don Vito Corleone.

Evidentne oveľa menej sexy verzia Dona.

On sa však nepotrebuje stať Sicílčanom, lebo už teraz má svoju armádu  priemerných dvoranov, ktorí mu celý deň lížu päty, až sú z toho dehydratovaní. Rodinkárstvo a drobné služby sa pestujú nonstop celý rok!

Boss vyzerá tak zúbožene, že sa rozhodnem skrátiť jeho trápenie a spýtam sa:

– O aký druh spolupráce ide?

– O spoluprácu s Čínou. S mestom Šangšun v provincii Žiljin, aby som bol presný.

– S Čínou? Ale prečo by som sa tej agendy mala ujať ja? Jedna z odborných referentiek u pani Richardovej, Lin, je Číňanka. Žila v Číne a hovorí po čínsky. Nebolo by logickejšie, keby sa ujala tej agendy ona?

– Rozhodol som, že Lin pridelíme agendu Malta. To lepšie zapadá do jej profilu.

Nechcem priamo spochybniť Bossovu kompetentnosť v oblasti manažovania ľudských zdrojov, a tak ešte urobím chabý pokus:

– Ona nehovorí po anglicky, ja zas nehovorím po čínsky…

Mávnutím ruky zmietne môj argument, zľahka nakloní hlavu a začne vysvetľovať zreteľne vyslovujúc každú slabiku, akoby sa obracal na štvorročné dievčatko. Navyše retardované.

– Ale agenda Čína si nevyžaduje znalosť čínštiny… Máme dohodu s prekladateľskou agentúrou. Treba len vypracovať dodatok k zmluve a vy ste na to plne kvalifikovaná. A to nehovorím o pridanej hodnote, ktorú tým získate z hľadiska profesionálnych skúseností, – uzavrie a ešte si uznanlivo pokýva hlavou.

Boss má totiž nevšednú schopnosť – tomu, komu podhodí nemožnú agendu, vždy nahovorí, že mu robí nesmiernu láskavosť a že dočasné trampoty nie sú ničím oproti profesionálnemu rozkvetu, ku ktorému u dotknutého pracovníka dôjde z dlhodobého hľadiska. Vo funkcii kvalifikovaného vizionára pred tvárou Večnosti môže od vás pokojne požadovať, aby ste vyčistili hajzle zubnou kefkou, on jediný totiž jasne vidí, že takáto úloha bude pre váš profesionálny vývin nanajvýš poučná a inštruktívna. Ďalší pofidérny ošúchaný argument, vyhrabaný odkiaľsi z kopy časopisov a príručiek o manažmente, ktoré sa hromadia v kancelárii a oplývajú naoko rozumnými radami, „ako sa dá niekoho výhodne presvedčiť“, „ako tykať zamestnancom bez toho, aby vám prerástli cez hlavu“ alebo „ako sa presadiť podaním ruky“.

– Treba pripraviť materiály pre poslancov so všetkými dostupnými informáciami o provincii Žiljin a najmä o meste Šangšun, – pokračuje. – Aj technické podklady pre podnikových riaditeľov, ktorých mienime pozvať ôsmeho novembra.

– Už ôsmeho novembra? O necelé tri týždne? Pri akej príležitosti?

– Tým som mal asi začať: primátor k nám pozval päťdesiatosemčlennú delegáciu z Číny v čase od siedmeho do deviateho novembra. Treba zabezpečiť ich prijatie, ubytovanie a návštevy zariadení mesta, ktoré si želajú spoznať. Turistické pozoruhodnosti, ale aj návštevy podnikov špecializovaných na víno a automobily. A na prepravu živých rýb.

– Prepravu živých rýb?

– Naši čínski priatelia chcú podľa všetkého nadviazať partnerstvo s francúzskymi podnikmi, ktoré sa špecializujú na transport živých rýb. A ešte by chceli vidieť kravy.

– Kravy?

V duchu sa pokúsim preletieť svoj životopis, či sa v ňom nenájde niečo, pre čo sa Boss domnieva, že som skutočne povolaná vyňuchať podniky špecializované na transport čerstvých rýb a stáda kráv, ale nič nenachádzam.

– ôsmeho treba zorganizovať oficiálnu večeru, na ktorej sa zúčastní okolo tridsať riaditeľov miestnych podnikov, ktoré sa zaoberajú vinárstvom, automobilmi a prepravou rýb a, prirodzene, pán primátor so všetkými viceprimátormi, – zakončí Boss, ktorého otrávený výraz prezrádza, že mi nehovorí všetko.

– A…

Boss sa zhlboka nadýchne a prezradí mi:

– Je potrebné, aby ste sa nejako zblížili s ekonomickým odborom. Oni vypracovali výročnú správu o hospodárskych subjektoch v meste a okrese, ale na Intranete nie je k nej voľný prístup. Ak o ňu požiadam riaditeľku priamo ja, nedá mi ju. Vás ešte nepozná, takže máte väčšie šance. Ale radšej nespresňujte, že robíte u mňa, – uzavrie a zmizne.

---

            Pondelok 23. októbra

            11 hodín 35 minút

             – Chce s tebou hovoriť zástupca pre protokol. Kvôli čínskej agende. Odovzdám ti ho? – pýta sa ma Priadka.

– Zástupca pre protokol? Ten z odboru medzinárodných vzťahov, čo má na starosti Čínu?

– Nie. Primátor si želá, aby sa Čínou zaoberal Fred… a keďže sa s Huguom neznášajú…

Už len to mi chýbalo, aby bol môj deň dokonalý! Poslanec Hugues Roche, Donov verejný nepriateľ číslo jeden, pod ktorého spadáme, je totiž kompetentný a venuje sa svojej agende, ale zástupca pre protokol Fred Mayer, jeden z Donových najvernejších pätolizačov, je celkom iný prípad. Fred je typ zostarnutého krásavca, opáleného od prvého januára do tridsiateho prvého decembra, a keďže pracujem v jeho samospráve, je presvedčený, že som povinná utešovať ho. Prirodzene, nie iba intelektuálne. Jeho galantnosť a džentlmenské spôsoby mu vyslúžili prezývku Fred s túlavými rukami.

Mestskí poslanci majú toho už dosť za sebou.  Sú takmer rovnako starí ako senátori, a to je čo povedať! No ak sa aj približujú vekom Paulovi Newmanovi vo filme Verdikt, fyzicky sú jeho protikladom.

Väčšina z nich si však tragicky vsugerovala, že vďaka domnelej moci pôsobia v očiach žien neodolateľne. Samozrejme, najmä v očiach mladých žien. Lebo šedivejúcu šesťdesiatničku po prechode už v posteli majú. A keďže dvor lichotníkov im celé dni líže ich westonky, napokon nevyhnutne dospeli k presvedčeniu, že sú mocní. A tým aj príťažliví.

Na moje nešťastie poslanec poverený protokolom nie je výnimkou z pravidla.

Fred sa chce odlišovať, a tak sa rozhodol, že sa nebude podrobne zaoberať svojimi agendami ani klásť dôležité otázky. Ako mnohí, aj on si nahovoril, že pomazanie všeobecným ľudovým hlasovaním mu zabezpečuje stav milosti, takže oplýva súdnosťou a kompetentnosťou. Uznať potrebu sebavzdelávania a zbaviť svoju moc posvätnosti by ho oslabilo a prišiel by o postavenie demiurga.

Keďže nie je ochotný upozorňovať na seba horlivou účasťou na schôdzach, zvolil si inú cestu: „Ja som prominent!“

Vôbec si nerobí ťažkú hlavu, či sú pripravené podklady. Technické problémy ho príšerne otravujú a vôbec sa tým netají. Jeho zaujíma, kto bude na tlačovke fotiť, aby dal dotyčnému pokyny, z ktorej strany ho má brať, nech vyzerá čo najlepšie.

Zdvihnem telefón a preberiem hovor:

– Pán Mayer?

– Zora, – osloví ma. – Vieš, že o desať dní prijímame Číňanov zo Žiangsu?

Fred odmieta zaťažovať si pamäť povrchnými informáciami, ako je napríklad totožnosť osôb na jeho odbore, a zahrňuje nás pod kolektívny pojem „moji referenti“.

– Volám sa Zoé a Číňania sú zo Žiljinu, inak áno.

– To nie je to isté?

– Nie, to sú dve odlišné provincie. S provinciou Žiangsu spoluprácu nemáme.

– A ten Žiljin je kde?

– V severovýchodnej časti Číny. Hlavné mesto provincie je Šangšun, naše partnerské mesto. Sú tam významné zdroje lesného hospodárstva a zaoberajú sa pestovaním sóje a kukurice, ako aj automobilovým prie…

– Dobre, dobre, – preruší ma Fred a vôbec sa netají, že ho to otravuje. – Je všetko pripravené na recepciu ôsmeho?

– Prirodzene, všetko je perfektne zorganizované.

Trochu prispôsobená pravda. Osobne som sa síce presvedčila, či je dodávateľ radnice informovaný, že má pripraviť večeru pre približne sto osôb, pričom nebude Číňanom, zvyknutým jesť paličkami kúsky vareného jedla, servírovať dvestopäťdesiatgramové tataráky, ale pokiaľ ide o pozvánky, poverila som tým jednu z Bossových asistentiek, Michelle.

Michelle v úrade naozaj tvrdo maká. Je obdarená svedomitosťou a ochotou, čo vzbudzuje obdiv a vďaka čomu sa neposielajú poslanci do basy, lebo opravuje všetky právnické chyby. Keby Boss odišiel na mesiac na Seychelly, nikto by si to ani nevšimol. No len čo si Michelle vezme dva dni voľna, ktoré si nadrobila, prácu na oddelení to ochromí. Keďže však pracuje namiesto toho, aby trávila dni olizovaním topánok mocným pánom samosprávy a robila si reklamu, zostáva trčať na samom dne hierarchického rebríčka.

---

            Streda 25. októbra

            9 hodín 15 minút

            Prídem do kancelárie a v hlasovej schránke nájdem najmenej tri splašené odkazy od čínskeho partnera. Prvý je nezrozumiteľný, ale v druhom sa mi podarí zachytiť slovo „vízum“ a v treťom „list“. Zapnem počítač a otvorím si rovno moju zamestnaneckú mailovú schránku.

Od: Li Wang

Komu: Zoé Shepardová

         Dobrý deň,

         ešte vždy sme nedostali pozývací list od Vášho primátora. Súrne ho potrebujeme, aby nám udelili víza a aby sme mohli vycestovať z Číny.

         Mohli by ste mi ho čo najrýchlejšie odfaxovať?

Čože? Ešte nedostali pozývací list? Veď som ho napísala pred viac ako desiatimi dňami!

Utekám za Priadkou do kancelárie. Samozrejme, prázdna! Dorazím ku kávovaru a tam ju nájdem, ako debatuje s Karin o kvalite rôznych tatárskych omáčok v oddelení s čerstvými výrobkami.

– Dobrý deň, Coralie. Viete mi povedať, prečo primátorov pozývací list nebol ešte odfaxovaný Číňanom?

– Ešte sa nevrátil zo sekretariátu, – oznámi mi Priadka.

– Ako to, že sa ešte nevrátil zo sekretariátu? Dala som ho tam na podpis pred viac ako desiatimi dňami!

– Hm, musíte sa obrátiť na sekretariát.

Gang hajzlov! Mohla som si domyslieť, že to zase oni vyrábajú problémy! Medzi množstvo ich dôležitých úloh patrí aj poverenie dávať poslancom na podpis správy či listy. Väčšinou ide o úradné listy bez akejkoľvek právnej hodnoty, umiestnené vďaka prevratnému technickému systému – pripevnené dvoma spinkami – v parafovačoch, čo sú akési triediče bez krúžkov v obstarožných červenkastých doskách, ako stvorených na to, aby stelesňovali honor štátnej služby.

Priadka k nim zavše pri záblesku lucidity doloží kartičku, kde sa uvádza: „Ďakujem, že dáte podpísať  v š e t k y  listy z parafovača.“

V najlepšom prípade sa nám parafovač vráti podpísaný desať dní po tom, ako bol odoslaný. Jeden zo štyroch sa však stratí. Pravidelne nás teda zasypávajú vyplašené maily z rôznych oddelení: „Zatúlaný parafovač! Naliehavé!“

Môj pozývací list sa stal zjavne súčasťou zatúlaného parafovača.

– Ak list na sekretariáte nenájdu, treba ho napísať znova, – upozorní ma Priadka. – Ale primátor je odcestovaný a vráti sa až tridsiateho.

Môj mobil sa rozvibruje a rozoznám čínske telefónne predčíslie. Čo robiť? Možnosť A: zavolať na sekretariát a vypočuť si záplavu výhovoriek prezrádzajúcich absolútny nedostatok ľútosti – pravidelné: „Čoskoro sa vráti“, nevyvrátiteľné: „Primátor je momentálne zavalený prácou“, za čím nasleduje kopec chlácholivých a zjemňujúcich zvratov, eufemizmov a  všelijakých iných rečníckych spojení používaných na odvrátenie  hnevu oddelení od ich legendárnej neschopnosti. Toto riešenie sa mi nezdá najproduktívnejšie. Potrebujem okamžite plán B. Rozmýšľaj, Zoé. Rýchlo!

Vypnem mobil a vrátim sa do kancelárie vo chvíli, keď sa dovalí Monique, v jednej ruke mobil, v druhej chlieb s hrozienkami.

– Čo sa deje, vidím, že niečo nie je v poriadku, – diagnostikuje situáciu, keď ma vidí, ako nervózne bubnujem prstami po stole, čakajúc na geniálny nápad, ktorý nie a nie prísť.

– Sekretariát zapatrošil parafovač, v ktorom bol môj pozývací list pre Číňanov. Primátor sa zašil kamsi do Káthmandu či Nepálu…

– Do Le Havre, – opraví ma, čím opäť dokáže úplný nedostatok fantázie.

– Najneskôr dnes musím odfaxovať podpísaný list.

– A kde je problém?

– Primátor tu nie je, takže podpis nebude, takže list je neplatný, takže víza neudelia, takže Číňania neprídu, takže všetko je v keli!

– Vytlač ten list, – povie mi Monique a hľadá niečo v zásuvke. – Trochu si musím pocvičiť ruku a malo by to zas ísť.

– Načo pocvičiť ruku?

– Zoé, ten list, rýchlo ho vytlač, – preruší ma rozkazovačne.

Dočerta! Nikdy som ju nevidela takú vzrušenú. Vyzerala ako dvanásťročné dievčatko pred prvou žúrkou. Vytlačím list a podám jej ho. Zhlboka sa nadýchne, vezme pero a jedným ťahom vyrobí tú najkrajšiu napodobeninu Donovho podpisu, akú som kedy videla. Vyrazí mi to dych.

– Neuveriteľné! Ďakujem!

– Predstav si, keby sa mi raz dostala do rúk jeho šeková knižka… – odpovie zasnene.

---

 

November – China Girl

Pokým sa dnešok nestane zajtrajškom, nedozvieme sa o blahodarných účinkoch prítomnosti.

Čínske príslovie

               Utorok 7. novembra

               9 hodín 20 minút

         Hosteska Europcaru skúma obrazovku počítača hľadajúc auto, ktoré Fred, momentálne zaujatý čistením nechtov vizitkou, bude pokladať za prijateľné:

– Máme tu jedno s plnou nádržou, – oznamuje prívetivo.

– Aký typ?

– Úplne nové Twingo. Exteriér metalíza, sedadlá kráľovská modrá a palubná doska karbón, – vykladá mi s nadšením tá, ktorú badge označuje ako „Stella k vašim službám“.

Zhlboka sa nadýchnem:

– Stella, radnica očakáva návštevu čínskeho primátora, ktorý je zároveň jedným z hlavných tajomníkov komunistickej strany. Niekto dôležitý. To znamená, že sa s ním nemôžeme trmácať v nejakej rozheganej kraksni. Potrebujem limuzínu. Najradšej čierny sedan a dosť priestranný, aby sa dozadu zmestili tri osoby bez toho, že by jedna z nich musela sedieť tej druhej na kolenách. Minulú stredu som si to u vás zarezervovala mailom, aby som si bola istá, že auto bude k dispozícii…

Stella zvraští obočie:

– Už nám veľa sedanov nezostalo, – vysvetľuje.

– Jeden postačí. Len nech je dosť veľký a široký.

– Myslím, že mám presne to, čo potrebuješ… – ozve sa chlípny hlas za mnou.       Otočím sa a zbadám šimpanza v ruji, ktorý ma hltá žiadostivým pohľadom. Zadržím vražednú poznámku a sústredím sa na Stellu, ktorá sa napokon vytasí s ponukou:

– Safrane by vám vyhovoval?

– Vynikajúco.

                16 hodín 30 minút

           V okamihu, keď si blahoželám, že som skončila prípravy päť hodín pred príchodom čínskej delegácie, mi Priadka odovzdá telefón. Sivá eminencia gangu hajzlov mi vyplašene oznamuje:

– Pán primátor by chcel, aby ste čo najskôr prišli a pomohli postaviť sochu pred príchodom čínskej delegácie.

– Čo prosím? Postaviť sochu?

– Vy ste to nevedeli? Socha prišla rozmontovaná na kusy!

To je vtip? Vzhľadom na moje nulové schopnosti poskladať umelohmotné serepetičky z kindervajec si myslím, že som najmenej kvalifikovaná na zmontovanie dvestopäťdesiatkilovej bronzovej sochy. Navyše návod na použitie bude určite po čínsky. Ak vôbec nejaký bude.

– Monique, vy viete skladať rozmontovaný nábytok?

Monique kývnutím hlavy ukáže na písací stôl, kde sa stojaci rad zásuviek nakláňa nabok.

– To som poskladala ja, – pochváli sa.

– Aj vežu v Pise ste poskladali vy? Myslím, že pôvodne bola na kusy.

– Nie, bola pekne v škatuli, keď som ju dostala.

Dočerta!

            16 hodín 45 minút

            Keď si v Ikei kúpim policu Billy na knihy, aspoň mám presnú predstavu, ako má či ako by mala vyzerať, len čo ju zmontujem. Keď však horko-ťažko otvorím debnu so sochou, ocitnem sa pred desiatkou navlas rovnakých lepenkových škatúľ, ktoré mi vôbec nenaznačujú, čo mám vlastne postaviť: Maov pomník, klavír alebo traktor.

Napajedená utekám hľadať pomoc. Obídem kancelárie, o šestnásť tridsať, logicky, prázdne, a zistím, že u Pierra-Gilla nábytok montuje manželka, takže on mi nemôže poskytnúť nijakú pomoc, nakoniec placho zaklopem na dvere Bossovi. Celý šťastný, že má zámienku striasť sa byrokratických povinností, s nadšením ma nasleduje do vestibulu.

Vyhrnie si rukávy a premúdro mi vysvetľuje:

– Všetko závisí od organizácie. Najprv musíme vyprázdniť obsah škatúľ a dať nabok skrutky a hmoždinky.

Vykonám a on pochybovačne okomentuje obsah prvého kartónu:

– Kde je návod na použitie?

– Pochybujem, že nejaký je.

– To nič, vždy som zbožňoval modelárstvo a lego, – vyhlási a začne spájať dva kusy takých odlišných farieb, až sa ma okamžite zmocní podozrenie, že k sebe nepatria.

– Zoé, podajte mi skrutkovač! – požiada ma, keď spojí dva kusy.

– Aký skrutkovač?

– Vy nemáte pri sebe skrutkovač? – pýta sa prekvapene. – Tak aspoň švajčiarsky nožík?

Za koho ma pokladá? Za McGyvera?

– Je mi ľúto, nemám ani jedno, ani druhé.

– Tak skočte do jedálne a prineste nejaký ostrý nôž!

Bežím do našej jedálne a prinesiem nôž na porciovanie kureniec. Boss si ho premeria znaleckým okom.

– Výborne, – vyhlási a priskrutkuje k sebe dva kusy, ktoré do seba ako zázrakom zapadnú, čo vyvolá u Bossa salvu spokojnosti s vlastnou osobou.

Veci sa začnú komplikovať, keď sa rozhodne zmontovať to, čo patrí k podstavcu ešte vždy neidentifikovanej sochy. Uchopí tehlu, ktorá mu poslúži ako kladivo, a búcha ňou po kovovom hrote, aby sa vsunul do akejsi tyče.

– Pozor…

Keď Boss zbadá, aká som vystrašená, vyvráti oči k nebu:

– Ja som si poradil aj s Bjurstou, – informuje ma. – A tá meria viac ako meter osemdesiat. Tak prečo by mi mala odolať táto potvora? – uzavrie a znova buchne na kovovú časť.

Pozrimeže, Boss si potrpí na Škandinávky. To by som si nikdy nebola myslela. Okrem toho, prečo si myslí, že mi toto všetko treba rozprávať?

– Koho ste to zmontovali?

– Nie koho. Čo.  Bjursta je vitrína z Ikey. Vzal som ju v prevedení kov a dub, – pokračuje. – Hnedo-čierna a sklo pokryté bielym povlakom, – zakončí, ešte raz otočí nožom, vzápätí opatrne pustí dielec a hrdo oznámi: – Drží to!

            17 hodín 25 minút

            – Svinská, debilná, smradľavá, vydrbaná socha! – zahuláka Boss a stíska si palec.

Namiesto aby som zajasala, že „veď som to hovorila“, iba oznámim:

– Idem do jedálne po ľad.

Vrátim sa s dvoma vrecúškami mrazeného hrášku a podám mu ich, hoci mám podozrenie, že ranené je skôr jeho ego ako palec.

– Keď ste prešli konkurzom do územnej samosprávy, očakávali ste, že budete robiť toto ? – opýta sa ma Boss.

Posediačky sa opierame o stenu vo vestibule a pozeráme na časť ešte vždy neidentifikovanej sochy, nachyľujúcej sa na jednu stranu na rovnako krivom podstavci.

– To, že raz budem v podnikovej jedálni kradnúť mrazený hrášok, aby ho môj nadriadený mohol použiť ako obklad, to nie, to mi po urobení testov naozaj nenapadlo.

Študovala som práve preto, aby som sa vyhla tomu, že ma budú posudzovať podľa mojich manuálnych schopností, alebo skôr neschopností. Nikto netuší, čo je to skutočné poníženie, kým nezažije súťaž Michelin a neskončí medzi stovkami deciek v plavkách Mickey klubu ako posledný, s rozhádzanými plastovými dielcami, z ktorých mal zmontovať symbol firmy pred sebou.

– Nevzdám sa. Zdolal som nástrahy Bergsbo, tak mi neodolá táto čínska somarina! – vyhlási Boss odvážne, položí vrecko s hráškom na zem a so znepokojujúcim výrazom uchopí nôž.

Naberiem odvahu a opýtam sa:

– Čo je to Bergsbo?

– Moja zasklená polica na knihy. Dobre sa vyníma vedľa vitríny Bjursta. Vzal som ju v červenom. Moja žena sa trochu bála, že to bude krikľavé, ale ukázalo sa, že to pekne oživí miestnosť, – vysvetlí mi a čupne si, aby upevnil podstavec ešte vždy neidentifikovanej sochy.

             17 hodín 55 minút

            – Je to drak! – oznámi s hrdosťou novopečeného otecka, kým ja dokončujem montáž čohosi, čo som pokladala za vojenskú čiapku, ale ukázalo sa, že je to laba.

– Nemyslíte, že v tom prípade by sa hlava mala pozerať dopredu, a nie na chvost?

Boss na mňa vrhne zlostný pohľad a bez slova začne odskrutkovávať hlavu, aby ju umiestnil správne.

            18 hodín 37 minút

            Boss dokončí montáž sochy a cúvne, aby sa pokochal vo svojom diele.

– Ten drak je nádherný, – vyhlási spokojne.

Bez váhania mu zablahoželám, ako sa patrí:

– Bravo, fakt je prekrásny!

Boss mi podá svoj fotoaparát:

– Potrebujem dôkaz, že keď nabudúce kúpim montovaný nábytok, nebudem pri montáži potrebovať pomoc toho idiota, môjho švagra, – vysvetlí mi a vystrúha hrdú pózu vedľa draka.

Keď je fotografická trofej hotová, hlas svedomia ma prinúti nazrieť do obrovskej drevenej škatule, či tam nezostalo ešte niečo na zavesenie, a zbadám dve skrutky a krátku kovovú tyč. Socha pôsobí stabilne a Boss je taký nadšený svojím dielom, že radšej si nenápadne strčím obidve skrutky s tyčkou do predného vrecka na džínsov, v duchu vysloviac zbožné želanie, aby sa drak nezrútil.

          22 hodín 30 minút

          Na letisku si v sprievode Freda prezerám prílety na obrazovke. Lietadlo z Pekingu má už polhodinové meškanie a náš poslanec pri brnkaní na blackberry zíva, až mu ide sánka vypadnúť, a po desiaty raz za štvrť hodiny sa ma ufňukaným tónom pýta:

– Tak kedy už prídu?

A ja mu po desiaty raz odpovedám s trpezlivosťou, ktorá mňa samu prekvapuje:

– Čoskoro.

Tentoraz je to však pravda, lietadlo práve pristálo.

O desať minút sa skupina Ázijcov blíži k nám a začína si nás fotiť.

– To sú oni? – pýta sa ma Fred potichu.

Nie! Šesťdesiat Číňanov sa na nás vrhne práve vo chvíli, keď máme privítať čínsku delegáciu, ale iste je to iba náhoda!

– Je možné, že áno.

Fred vypne hruď a vykročí.

– Pán… – začne, potom sa odmlčí a skrúšene pozrie na mňa.

– Heng Šuan.

– Pán Heng Šuan, primátor zo…

To sa mi sníva! Ten chlap je poslanec územnej samosprávy alebo červená ryba?

– … Šangšunu.

– … zo Šangšunu, – pokračuje Fred. – V mene nášho pána primátora a všetkých členov mestskej rady vás vítam vo Francúzsku.

Li Wang, tlmočník delegácie, podíde k nám a monotónne prednesie príval nezrozumiteľných slov, kým čínsky primátor spokojne prikyvuje a potom odpovie dlhým monológom. Po minúte sa odmlčí a dá znamenie Liovi.

– Primátor vám ďakuje za pozvanie a teší sa, že strávi týždeň vo vašom krásnom meste.

– To je všetko, čo ste si povedali za ten čas? Doparoma, tá čínština vôbec nie je stručná! – čuduje sa Fred, ako vždy jemne a primerane.

Li neveriacky zdvihne obočie. Takmer omdliem od hanby. Namiesto toho však vystrúham ten najkrajší úsmev a oznámim tlmočníkovi:

– Sme veľmi radi, že vás môžeme u nás privítať. Pred vchodom na letisko je pristavený autobus, ktorý odvezie celú delegáciu do hotela, kým pán Mayer, pán Šuan a my dvaja pôjdeme autom nášho pána primátora.

          23 hodín 45 minút

          V hotelovej hale rozdávam karty na vstup do izieb a overujem mená päťdesiatich ôsmich členov delegácie.

Nemôžem tomu uveriť.

Dvaja chýbajú!

– Ako to, že dvaja chýbajú? – plným právom sa vyplaší Fred.

– Na zozname mám päťdesiatosem mien a iba päťdesiatšesť si prevzalo kľúč. Dvaja chýbajú!

– Čo s tým urobíme? Vy to zariadite, však? – pozrie na mňa dôverčivým pohľadom kokeršpaniela.

Bežím za Li Wangom a podám mu zoznam:

– Neviete, kde sú páni Wong a Han?

– Nie sú tu?

– Zdá sa, že nie. Neprevzali si kľúč od izby. Pokúsili by ste sa im zavolať na mobil?

– Členovia delegácie nemajú v cudzine osobný telefón, – vysvetlí mi Li ako samozrejmosť.

– A vedia po francúzsky? Ak zostali na letisku, môžem tam zatelefonovať, nech vyhlásia, že ich hľadáme.

– Po francúzsky nevedia, ale pán Han vie trochu po poľsky.

– Personál na letisku však asi sotva.

        00 hodín 10 minút

        Telefonát z letiska:

– Slečna Shepardová, dvoch členov čínskej delegácie, ktorú prijíma radnica, zrejme zabudli na letisku. Čo s nimi máme robiť?

---

             Štvrtok 22. novembra

            10 hodín 20 minút

         Prídem presne na stretnutie s čínskou delegáciou, ktoré sme si dohodli predošlý večer, aby som ich zobrala navštíviť zámok a pohladkať stádo kráv, ktoré sa mi s veľkými ťažkosťami podarilo vybaviť, a môžem iba súhlasiť s konštatovaním nášho poslanca:

– Nerozumiem, o desať minút odchádzame na prehliadku zámockých pivníc a nie je tu ani len desať osôb! – zvolá Fred, očividne otrasený.

Li urobí grimasu a neochotne pripustí:

– Išli si zahrať do kasína, – vysvetlí a kývnutím hlavy ukáže na miesto zatratenia, kam sa poponáhľali Číňania, len čo sa dočasne vyslobodili z nadvlády Čínskej komunistickej strany.

– Tí sú prefíkaní! – zahromží Fred. – Čo teraz, Zora, čo podnikneme?

– Volám sa Zoé. Idem ich pozháňať. Zostaňte tu a postarajte sa, aby nám nezutekali ďalší.

Vojdem do haly kasína a zastaví ma cerberus v tmavom obleku:

– Preukaz totožnosti, slečna! Osobám mladším ako osemnásť rokov je vstup zakázaný!

Kým sa hrabem v kabelke a hľadám pas, váham, či sa mám radovať, že ešte vyzerám ako neplnoletá, alebo sa mám uraziť. Podám mu pas a on si ho starostlivo prezerá.

– Čo tu robíte ráno o desiatej? – opýta sa ma s podozrievavým výrazom.

– Rozhadzujem veľké peniaze! Ale teraz vážne, musím pozháňať asi štyridsať Číňanov, ktorí ušli do vášho kasína namiesto toho, aby išli popíjať víno a hladkať kravy.

Ochrankár sa uškrnie a luskne prstami:

– Max, Roland, pomôžte slečne pozbierať tých aziatov, ktorí uviazli pri hracích automatoch!

           10 hodín 45 minút

       Vďaka operatívnosti a zločineckému výzoru ochrankárov sa horda Číňanov ponáhľa do autobusu. Po zlých skúsenostiach z predchádzajúceho večera ich začnem rátať.

Päťdesiatdeväť. O jedného viac.

No čo, aj Ježiš rozmnožil chlieb…

Nastúpim do autobusu a vezmem do ruky mikrofón:

– Kto nepatrí k delegácii zo Šangšunu?

Jeden päťdesiatnik placho vstane:

– Ochrankár ma požiadal, aby som vyšiel z kasína a nastúpil do autobusu, – vysvetľuje trasúcim sa hlasom.

         17 hodín 30 minút

         Fred, Li a ja sa zídeme s Bossom vo vestibule radnice.

– Prehliadka prebehla v poriadku? – opýta sa s úzkosťou v hlase a dodá: –Tentoraz ste nikoho nestratili?

Rozhodla som sa, že nekontrolované vyčíňanie v kasíne prejdem mlčaním a s maximálnym nadšením, akého som schopná po dni strávenom hraním go s Číňanmi, odpoviem:

– Všetko prebehlo v poriadku. Pán Šang podpísal dôležitý kontrakt s majiteľom zámku, ktorý sme navštívili, a primátor bol nadšený.

– Ozaj, chcel by som vedieť, kedy sa u nich konali komunálne voľby? – vytasí sa otázkou Fred, čím ma definitívne zbaví ilúzie, že nazrel do pripravených podkladov.

Li na mňa zarazene pozrie a ja odpoviem:

– Ako ste si určite prečítali v materiáloch, čo som vám pripravila, čínski primátori a starostovia sú vlastne ako naši prefekti a navyše sú generálni tajomníci miestnej straníckej organizácie. Nie sú volení, menuje ich ústredný orgán.

Boss zdvihne oči k nebu a zahlási:

– Pred podpísaním protokolu o spolupráci máme stretnutie s pánom primátorom. Pán Mayer, ukázali by ste našim hosťom salónik, kde ich pred prijatím čaká malé občerstvenie?

Fred s Liom sa vzdialia, kým ja vykročím za riaditeľom a spolu sa vezieme výťahom do Donovej kancelárie.

– Prvý raz sa stretnete s primátorom uňho v kancelárii? – opýta sa ma Boss.

– Áno.

– Nebojte sa, všetko bude v poriadku, –  povie mi prehnane chlácholivým tónom.

Radšej mu nevyzradím, že pred dvoma hodinami som česala sedemstokilovú kravu pred obdivným zrakom päťdesiatich ôsmich Číňanov, ktorí sa cítili povinní zvečniť tento veľký okamih, jednoducho absolútny glamour, a fotografovali ma zo všetkých strán svojimi japonskými aparátmi, takže nejaký Don ma nerozhádže. Namiesto toho iba kývnem hlavou.

Vystúpime z výťahu a vojdeme do obrovskej miestnosti. Keby sa rozdelila na štyri, do značnej miery by to vyriešilo preľudnenosť v kanceláriách našej samosprávy. Na druhom konci sedí na koženom tróne v oblaku dymu sám pán primátor, odchlipkáva si zo škótskej whisky a nedbanlivo si poťahuje z cigary Montecristo.

Po obidvoch stranách nepohnuto stoja dvaja mestskí radcovia, verní cerberovia v obleku a kravate, pripravení podávať kocky ľadu a zapaľovač. Jeden z nich má hlavu, ktorá sa podobá na tú odťatú koňovi Chatumovi v Krstnom otcovi. Druhý tupec prvej triedy sa sám vyhlásil za Donovho „riaditeľa komunikácie“ a v úrade je známy pod prezývkou Komunikátor. Miestnosť je zamorená dymom, falokraciou a spokojnosťou. Pristihnem sa, že sa chvejem.

Boss ma jemne postrčí smerom k trónu a predstaví ma Velikánovi.

– Toto je Zoé Shepardová, naša mladá teritoriálna referentka, ktorá má na starosti agendu týkajúcu sa spolupráce s Čínou.

Don sa ku mne nahne a podá mi mäkkú ruku.

– Tá agenda vraj pekne napreduje, – povie na úvod. – Číňania sú vraj spokojní.

– Práve podpísali dôležitý kontrakt so spoločnosťou Pommard.

– Dobre. Treba zvolať novinárov a oboznámiť ich s tým, – ukáže na Komunikátora, ktorý okamžite vytasí svoj blackberry a behom opustí miestnosť.

Novinárov, no, samozrejme… Už dlho sa prehľad tlače na radničnom Intranete nepýšil článkom oslavujúcim Dona…

Don pokýva hlavou a premeria si ma pohľadom:

– Ako to bude prebiehať? – opýta sa ma za hustým oblakom dymu, ktorý práve vyprodukoval.

Donovo ego je v opačnom pomere k jeho IQ, takže existuje spoľahlivá metóda, ako ho priviesť k tomu, aby urobil, čo chceme: zakaždým sa postarať, aby uveril, že nápad, ktorý chceme zrealizovať, pochádza od neho.

– O chvíľu podpíšete priateľskú dohodu s mestom Šangšun, hlavným mestom provincie Žiljin. Táto dohoda nemá nijakú právnu hodnotu, iba ak by na najbližšom zasadnutí mestská rada rozhodla inak. Ako ste to požadovali, oživí sa tým naše partnerstvo s uvedeným čínskym mestom. Na základe vášho návrhu sme definovali tri osi spolupráce. Prvou je, v súlade s vaším želaním, otvorenie či skôr reaktivovanie zastupiteľskej kancelárie v Šangšune. Druhou je dohoda o hospodárskej spolupráci. Hoci hospodársky rozvoj vo Francúzsku nespadá pod územné samosprávy v pravom zmysle slova, môžeme, tak ako ste to vy sám veľmi správne poznamenali, zmobilizovať malé a stredné podniky najmä prostredníctvom zastupiteľskej kancelárie nášho mesta v Šangšune. Tretia os sa už tradične zakladá na výmene v oblasti kultúry a vzdelávania medzi našimi dvomi mestami, lebo všetko, čo súvisí so vzdelávaním a kultúrou, vás mimoriadne zaujíma.

Vidím, že Boss sa premáha, aby potlačil úškrn. Je všeobecne známe, že všetko, čo len hmlisto pripomína kultúru, Dona príšerne otravuje – zakaždým, keď sa musí zúčastniť na otváraní nejakej výstavy, vyzivuje, až mu ide sánka vypadnúť, a len čo je červená páska prestrihnutá a oficiálne fotografie sú nasnímané, padá preč.

Napriek tomu môj argument zapôsobí a Don vážne prikyvuje, čo hneď napodobní jeho cerberus, ktorý nechápe o nič viac ako jeho šéf, aká dohoda sa to ide  vlastne podpísať.

          18 hodín 30 minút

          Zídeme na veľkom priestranstve, kde sa má konať tlačová konferencia.

Je tam celá čínska delegácia a hŕstka miestnych podnikateľov, ale nevidím nijaké kamery ani novinárov. Pripojí sa k nám Fred, celý znepokojený:

– Ako to, že tu nie je tlač? – opýta sa ma s úzkosťou v hlase, kým Boss zamieri ku Komunikátorovi s blackberrym prilepeným k uchu a s bezradným výrazom.

Keď sa Boss vráti k nám, mierne vynervovaný, stručne vysvetlí, že tlačová konferencia sa bude konať bez tlače, lebo Komunikátor zlyhal: zachytil slovo „konferencia“, ale slovo „tlačová“ mu uniklo.

– Aj tak by sme nemali dosť chuťoviek pre všetkých, keby prišla tlač, – vyhlási.

Boss si unavene trie topánky.

Don obklopený latrínovou mafiou vykročí a bez papiera začne rečniť. Na úvod ohuruje žalostnými slovnými vývrtkami a lepkavou lyrikou, ktorú by nezaprel ani Lapalisse.

Dvaja členovia delegácie hovoriaci po francúzsky naňho pozerajú čoraz ohromenejšie, kým Boss a ja neveriacky krútime hlavami pri každej prednesenej somarine. Vzhľadom na závratné tempo drístov nasledujúcich za sebou si takmer vykrútime krk.

– Myslím, že územné samosprávy sú mocnosťami zajtrajška, – nepoľavuje Don. – Všetky právomoci štátu budú prenesené na ne, je to iba otázka času, – vysvetľuje s do očí bijúcou neznalosťou ústavného práva.

Isteže, ty idiot zo švajčiarskych Álp, francúzsku ústavu celú prepracujú, len aby ukojili tvoje velikášstvo!

– Kráľovské právomoci, ako koncepcia to vôbec nie je nedosiahnuteľné! – poznamená Boss.

– Ostatne, čínsky systém sa tomu tak trocha podobá, aspoň sa mi zdá, či nie? – opýta sa Don neadresne a celý gang hajzlov stojaci v pozore servilne prikyvuje.

Kým Boss začína zhlboka dýchať a ja ukazujem na schému, ktorú som odovzdala na sekretariát pred dvoma týždňami, s vyznačenými rozdielmi medzi obidvoma administratívnymi systémami, Li Wang rýchlo vysvetľuje. Don naňho pozerá skleným pohľadom, vzápätí ho zastaví pohybom ruky a rozhodne sa odovzdať vedúcemu čínskej delegácie darček, ktorý zaobstaral protokol.

Začne ohmatávať balenie a tvári sa, akoby mal zlú predtuchu. Neviem, či sa mám rozosmiať, alebo s ním hlboko súcítiť.

Zamestnanci územnej samosprávy, ktorí prešli administratívnymi konkurzmi, sa totiž radi definujú ako univerzalisti. Teoreticky sú schopní robiť všetko a prakticky nie sú schopní urobiť nič.

Na našej radnici však v jednej veci excelujeme.

Je tu oblasť, v ktorej prekonáme všetkých. Bez rastových hormónov, amfetamínov či steroidov alebo anabolík.

Iba my a naša genialita.

Sme totiž takí nadaní, až je to neslušné.

Keď ide o prijatie zahraničných delegácií, sme špecialistami na odležané darčeky.

A to vôbec nie je nejaká maličkosť: treba nájsť niečo esteticky odporné, a pritom dostatočne malé, aby si to vedúci delegácie, ktorý zjavne upadne do mdlôb, len čo rozprestrie dečku z makramé alebo výšivku s laňou napájajúcou sa z potôčika v mesačnom svite, mohol vziať do lietadla ako príručnú batožinu.

Lebo by bolo naozaj veľmi kruté odlúčiť ho od darčeka.

Predsa nie sme obludy!

Zdá sa, že porcelánový tanier, krikľavá mazanica na zavesenie na stenu alebo cédečko s najkrajšími piesňami z nášho regiónu pochádzajú z povaly nejakého starého domu na rohu ulice.

Omyl! Kúpil ich náš protokol!

Z rozpočtu samosprávy.

Zo štátnych peňazí.

Priatelia daňovníci, keď vstávate na svitaní, aby ste šli do práce, opakujte si ako mantru túto posilňujúcu myšlienku: pracujem, aby som daroval zahraničným delegáciám porcelánový tanier s obrázkom lode plávajúcej popod most pri západe slnka.

Neviem, koľko minie náš protokol na nákup takýchto hororov, ale keď sa postupne otvárajú darčeky, vidieť, ako výraz Donovej tváre postupne prechádza od  zlej predtuchy k najväčšiemu zahanbeniu… to jednoducho nemá význam! Primátor nášho partnerského mesta vypleští oči, keď uzrie veľkodušný dar –  rybársky čln z lakovaného dreva, a neveriacky pokrúti hlavou.

Rozhodnem sa skrátiť Donovo utrpenie a pristúpim k nemu s dohodou o spolupráci umiestnenou v koženom obale. Jeho pohľad sa stretne s mojím a v zelených očiach akoby som zachytila náznak vďaky, skrývaný za nánosom arogancie a samoľúbosti.

Obidvaja primátori sa usadia pred zmontovanou bronzovou sochou a vytiahnu pero. V tej chvíli päťdesiatsedem Číňanov, napodobujúc svojich japonských kamarátov, vytasí fotoaparát a začne výjav fotografovať zo všetkých strán. Fred takmer omdlie od úľavy:

– Aspoň budeme mať fotky!

          19 hodín 45 minút

          – Slečna, čo vám nalejem?

Odolám chuti objednať si dvojitú vodku. Poriadne sa opiť na supersnobskej recepcii, kde sa už teraz cítim ako pankáč v domove dôchodcov, by nebolo veľmi profesionálne.

– Jednu kolu light, prosím.

Čašník v smokingu sa za fľašami značkových vín s vybranými ročníkmi vzoprie plný rozhorčenia.

– Takéto nápoje tu nepodávame, – vysvetlí s úškrnom.

– Aké nealko teda máte?

– Paradajkový džús so zelerovou vňaťou v soli, ananásový džús s kúskami zaváraného ovocia a jahodovou dreňou, marhuľový džús s čerešňovou polevou, môže byť? – opýta sa, mierne znepokojený, že sa uškŕňam.

– Dám si pohár vody, prosím.

– Môžem vám ponúknuť minerálnu vodu Perrier s kolieskom citróna.

Kým pozorujem koliesko citróna, ako-tak sa držiace na hladine minerálky, nestihnem zaraziť primátora, ktorý lifruje Číňanov k baru.

– Máme vynikajúci ročník Château-Lafite-Rothschild, ktorý sme dali doviezť špeciálne z Bordeaux, – pýši sa Don a kývne na čašníka, aby pripravil poháre.

Dve eminencie Komunistickej strany Číny schmatnú poháre a obdaria Dona žiarivým úsmevom:

– Ganbei! – zvolajú a na dúšok vyprázdnia poháre pred zhrozeným pohľadom Dona, ktorý zrejme v duchu preratúva jednotkovú cenu nápoja.

– Čo je to ganbei? – opýta sa ma Fred potichu.

– Pravdepodobne niečo také ako „na zdravie!“.

Heng Šuan sa rozhovorí a nie a nie sa zastaviť, kým Li prikyvuje hlavou, potom sa obráti na Dona a Freda a oznámi:

– Na oslavu nášho krásneho priateľstva si pán Šuan želá ešte raz s vami štrngnúť. Samozrejme, po čínsky.

Pri piatom ganbei padnú štyri fľaše Château-Lafite a Fred, ktorý v tvári nabral znepokojujúco šarlátovú farbu, sa nenápadne dotacká k stolom s občerstvením, pravdepodobne preto, aby našiel zopár chuťoviek a zajedol fľašu vína, ktorú stiahol ani nie za desať minút. Don prižmuruje oči, akoby vyšiel po mesiaci z basy.

A ja pozorujem koliesko citróna v mojej minerálke s oveľa väčšou sympatiou.

            23 hodín 45 minút

        Päťdesiatosem Číňanov rozvalených na stoličkách alebo, v prípade tých najopitejších, na zemi spokojne trávi opicu z drahého značkového vína, ktoré do seba vliali.

– Je to kvalitná spolupráca, – prihovorí sa mi Li, ktorý prekvapujúco dobre znáša alkohol, o čom svedčí jeho schopnosť udržať sa na nohách v aktívnej podobe po slušnom počte ganbei na svojom konte.

– Primátor je unesený, – povie ešte a vzdiali sa len trochu neistým krokom.

Primátor je na mol opitý.

Oprava: naši dvaja primátori sú na mol opití.

Ale nie až tak, aby nevyhodnocovali zárodok spolupráce, ktorú sme vybudovali za tie tri dni.

– Delegácia odchádza zajtra ráno o šesť tridsať z hotela, vy sa postaráte o rozlúčku, – oznámi mi Boss, ktorý sa vynorí za mnou a pôsobí dojmom, akoby sa mu dvíhal žalúdok zo zmesi lososových chlebíčkov s kôprom, mandľových pusiniek, kávy a vína, ktoré skonzumoval.

– Idem sa opýtať pána Mayera, či by nechcel ísť so mnou.

– Dobrý nápad, ale je to ráno o šesť tridsať, radšej si nerobte ilúzie, – uzavrie Boss a ide za šoférmi, ktorých radnica dala k dispozícii potrundženým vyšším kádrom.

Vyjdem hore do Fredovej kancelárie a nájdem ho zvaleného na písacom stole s hlavou medzi rukami.

– Pán Mayer?

Zaškľabí sa, horko-ťažko zdvihne hlavu a uprie na mňa sklený pohľad:

– Ježiš…

– Ľutujem, ale to som iba ja. Chcem sa vás opýtať, či zajtra ráno o šesť tridsať neodprevadíte so mnou čínsku delegáciu na letisko.

– Nie, nemyslím, – vyjachce.

Keď uvidím, ako freneticky preglgne sliny a zatvorí oči, nemyslím si to ani ja.

---

© Z francúzskeho originálu Absolument dé-bor-dée! ou Le paradoxe du fonctionnaire (Paris: Editions Albin Michel, 2010) preložila Terézia Gašparíková.