Ťažkopádny vodopád slov zalieval priestor a narážal na naše ostrovy smútku schované kdesi hlboko.

V diaľke spieval čísi hlas a neprestajne sa zakoktával.

Čas sa pomaly vliekol a všetko zaplavila nezmyselnosť.

Ostala nám len prázdna túžba ukázať akí sme dobrí.

Utiekať sa k pitvaniu pocitov.

Kde sa nenachádza práca, nastane skutočná zbytočnosť.

Kde niet poznania vernej bolesti, príde beznádej.

“Chcem žiť!” Vykríklo dievča na pokraji priepasti.

Múrik pod jej nohami vyzeral pokojne a kdesi ešte nižšie sa mihali rýchle reflektory áut.

“Chcem žiť s tebou,” vykríkol chlapec a vyskočil za ňou.

Boh stvoril človeka a z jeho rebra ženu.

Bludná noc sa jagala čistými hviezdami a zdalo sa, že Veľký voz sa chystá vyskočiť na zem.

“Ľúbim ťa,” povedal chlapec a objal dievča.

Láska ľudská je keď v jednom schováme sa dvaja, božská, keď sa v jednom ukryjeme všetci.

“Vidíš ten Veĺký voz! Vidíš ako sa pýta na zem! Myslíš, že by sme sa tam zmestili obaja? Poďme sa na ňom povoziť po tom šírom, krásnom a tajomnom nebi!” Vykríklo dievča vymaniac sa z chlapcovho objatia.

“Pozor,” vykríkol chlapec a strhol dievča naspäť na zem.

Koktavý spev neznámeho speváka prehlušil tlkot dvoch snívajúcich sŕdc.

“Prečo si ma vyrušil,” zakričali jej oči.

“Nerozumiem,” odpovedala jeho skláňajúca sa hlava.

Slová sa pomaly vliekli točitými schodmi a vyratúvali cestu späť.

Prišli na miesto, kde sa museli rozlúčiť.

“Je spln a ja dnes zase nebudem spať,” povedal chlapec.

“Ahoj,” povedalo dievča.

Ich pery povedali: “Priatelia.”

Ruky to však nevydržali a dodali si nádej. Rozišli sa.

Na svietiacej oblohe sa nervózne pomrvil Veľký voz uchovávajúc si nádej na ďalekú cestu.

Tlkot sŕdc sa premenil na tikot prastarých hodín, večne živých a sediacich na tróne lásky.

Dážď večnej túžby kropil steny našich nocí a hasil hranice večného rozdielu.