12.
Keď sa Martinova bývalá odsťahovala z Ružinova, Marta sa veľmi potešila. Potešila sa, ale na druhej strane ju aj zachvátila obava. Kým bývala vo vedľajšom bloku, mala všetko pod kontrolou. Samozrejme, že sama vyhľadávala kontakt s ex, pozývala ju k nim, podporovala Martina a ex v ich spoločnej komunikácii. A samozrejme, že to bol zámer. Vedela, teda lepšie povedané cítila, že bývalú úplne eliminovať nemôže. Teda aspoň nie hneď. A tak ju aspoň takto dostala pod dohľad. Spravila si z nej dôverníčku a tak v čo najväčšej miere vylúčila, že by sa ich cit, ak tam ešte bol, mohol opäť niekedy zreálniť. Potom už len sem tam vo vhodnej chvíli vytrúsila poznámky, ktorými postupne rozbíjala ideálny obraz bývalej. Vzájomné zdôverovanie jej poskytlo dostatok inšpirácie. Čas je na mojej strane, opakovala si často. Bože, ako sa len Martin zas a znova rozochvel keď sa ona objavila. Ako len žiarlila a ako len bolo vtedy zložité vyčarovať na tvári široký priateľský úsmev. On k nej bezpochyby ešte stále niečo cítil. Ona? To sa neodvažovala tvrdiť. Bol to taký nezávislý typ ženy, ktorý má vždy okolo seba mnoho chlapov a pritom je vždy tak trochu sama. Mala v sebe prirodzenú bezprostrednosť, ktorá na mužov takmer bez výnimky zaberala. Martin jej o nej takmer nič nepovedal, nevedela ani ako dlho spolu chodili, ani ako intenzívne, ani to, kto koho vlastne opustil.
Raz večer u nich zazvonila s fľaškou a s dvoma sáčkami čipsov. Bola celá upravená a naparfumovaná. Martin býval v tom čase dlho v robote a tak nebol doma. Zapli si telku a začali popíjať. Išla tam akási ťažká americká romantika. S vypitými pohárikmi sa uvoľnili a natiahli si nohy na gauči.
„Už som to nevedela v tom svojom byte vydržať.“
„Nehovor, veď stále okolo teba niekto behá.“
„Ach myslíš tí… to nestojí za reč. Stále tie isté rečičky. Kde nájsť tú ozajstnú príbuznú dušu… niekoho kto ti naozaj rozumie.“
Pri tých slovách sa letmo dotkne jej zápästia a znova naleje do vyprázdnených pohárov.
„Si taká pekná,“ povzdychne si.
Marta ju začne podozrievať… hneď však tú myšlienku zaženie, to nemôže byť pravda. Nechce sa jej tomu veriť.
Ona sa jej však zadíva hlboko do očí. Má naozaj podmanivý pohľad a vonia jej z úst.
„Páčiš sa mi… si taká iná. Asi si to ešte neskúsila… Nevieš si predstaviť tú sladkú nežnosť. Len žena, môže porozumieť žene…“
Nedá sa povedať, že by Marta nikdy neuvažovala nad tým aké by to bolo. Ona sa k nej nakloní celkom blízko, pobozkajú sa. Po chvíli sa však Marta odtiahne a odstrčí ju. Ona sa k nej znova nakloní.
„Videla som predsa, že aj ja sa ti páčim,“ povie sebaisto a nežne.
Marta na chvíľu pocíti účinok jej slov. Znova sa však otrasie a neoblomne za ňou zavrie dvere. Má pocit, že má všade na sebe jej parfum a tak si dá poriadne dlhú sprchu. Potom si ešte hodnú chvíľu vymýva ústa.
Po pár mesiacoch, keď je už bývalá preč, sedia s Martinom na balkóne a pofajčievajú. Začína jar. Martin má jednu z tých svojich pokojných nálad, ktoré má tak rada. Ako len celkovo miluje tú jeho pokojnú trpezlivú mužnosť.
Začne on.
„Som rád, že odišla. Vieš, priznám sa ti, mal som z toho vášho kamarátstva obavu… Ona bola vždy trochu čudná… keď som sa s ňou rozišiel, prisahala, že sa mi pomstí. Bolo to také hrozivé. Potom sa správala akoby to nikdy nepovedala…“
Marta si pomyslí, že by mala na balkóne aj toho roku povysádzať muškáty.