8.
Roman mal vždy smolu na ženy. Aspoň si to myslel. Vyvážal ich hore-dole, staral sa o ne, pozýval ich na drahé večere a ony sa vždy tvárili akoby mu robili láskavosť. Uvedomoval si, že ho tak trochu ponižujú, ale nevedel si pomôcť. Zamiloval sa a už to išlo. Kolotoč akéhosi nenápadného odmietania zo strany žien len stupňoval jeho snahu získať si ich lásku.
Teraz si takto s Martou sedia v hoteli v Grécku a ona si pokojne koketuje s čašníkom. Drzo na neho hádže úsmevy a tvári sa akoby tam Roman nebol. Akoby bol neviditeľný ako jedno to maličké zrnko na pieskovej pláži. Ľúbi ju a ona takto. Pomaly sŕka čaj a vie, že by vôbec nemalo zmysel vyčítať jej to. Tvárila by sa urazene, zapierala by a ešte by z neho urobila blázna. On by ustúpil, aby bol pokoj a vo vnútri by cítil ešte väčšiu trpkosť. Čašník odíde a ona sa k nemu otočí so spokojným úsmevom a s uštipačným pohľadom. Roman bol priveľmi inteligentný na to, aby to nevidel. Ako by jej len chcel všetko vykričať, vynadať jej, opustiť ju aspoň na oko, ukázať jej svoju silu. On však neznášal agresivitu, bola mu úplne cudzia. Nikdy sa nehádal, veci dosahoval inak. Pomaly, pokojne a trpezlivo. So ženami mu to však nešlo.
Čašník sa vráti a Marta sa znova celá rozžiari, čašník získava sebavedomie a keď vidí, že partner sa tvári neprítomne, ďalej cerí svoje vybielené zuby.
Roman sa zdvihne a ide preč. Nemá žiaden cieľ, kráča a kráča. Nechce sa mu k nej vrátiť. Nechce sa nechať ďalej takto ponižovať. Slnko nad morom pomaly zapadá. Ľudia sa pristavujú, dívajú sa ako žeravá guľa mizne a vychutnávajú si jej posledné lúče.
Svet je aj tak nespravodlivý, myslí si Roman. Vrátim sa a všetko jej poviem. Vysvetlím jej, že takto to ďalej nejde. Dám jej podmienku. Keď sa to nezmení… Nech ma nepokúša, lebo pohár sa pretečie. Áno idem naspäť a všetko jej takto pekne po poriadku poviem. Vôbec ju nebudem šetriť.
Marta spí na izbe pokojným spánkom. Zobudí sa na vrznutie dverí.
„Už si sa odfučal.“
Roman mlčí.
„Nechala som ti zabaliť večeru, najedz sa.“