Ťažkopádny vodopád slov zalieval priestor a narážal na naše ostrovy smútku schované kdesi hlboko.V diaľke spieval čísi hlas a neprestajne sa zakoktával.Čas sa pomaly vliekol a všetko zaplavila nezmyselnosť.Ostala nám len prázdna túžba ukázať akí sme dobrí.Utiekať sa k pitvaniu pocitov.Kde sa nenachádza práca, nastane skutočná zbytočnosť.Kde niet poznania vernej bolesti, príde beznádej.“Chcem žiť!” Vykríklo dievča na pokraji priepasti.Múrik pod jej nohami vyzeral pokojne a kdesi ešte nižšie sa mihali rýchle reflektory áut.“Chcem žiť s tebou,” vykríkol chlapec a vyskočil za ňou.Boh stvoril človeka a z jeho rebra ženu.Bludná noc sa jagala čistými hviezdami a zdalo sa, že Veľký voz sa chystá vyskočiť na zem.“Ľúbim ťa,” povedal chlapec a objal dievča.Láska ľudská je keď v jednom schováme sa dvaja, božská, keď sa v jednom ukryjeme všetci.“Vidíš ten Veĺký voz! Vidíš ako sa pýta na zem! Myslíš, že by sme sa tam zmestili obaja? Poďme sa na ňom povoziť po tom šírom, krásnom a tajomnom nebi!” Vykríklo dievča vymaniac sa z chlapcovho objatia.“Pozor,” vykríkol chlapec a strhol dievča naspäť na zem.Koktavý spev neznámeho speváka prehlušil tlkot dvoch snívajúcich sŕdc.“Prečo si ma vyrušil,” zakričali jej oči.“Nerozumiem,” odpovedala jeho skláňajúca sa hlava.Slová sa pomaly vliekli točitými schodmi a vyratúvali cestu späť.Prišli na miesto, kde sa museli rozlúčiť.“Je spln a ja dnes zase nebudem spať,” povedal chlapec.“Ahoj,” povedalo dievča.Ich pery povedali: “Priatelia.”Ruky to však nevydržali a dodali si nádej. Rozišli sa.Na svietiacej oblohe sa nervózne pomrvil Veľký voz uchovávajúc si nádej na ďalekú cestu.Tlkot sŕdc sa premenil na tikot prastarých hodín, večne živých a sediacich na tróne lásky.Dážď večnej túžby kropil steny našich nocí a hasil hranice večného rozdielu.