Jej medový vlások si to predsa len rozmyslel a pristál na chodníku.
Jej pohľad sa predsa len zachvel a kdesi v diaľke prudko zabrzdilo auto.
Prostý starec sa blahosklonne usmial.
Srdce zaševelilo: „Si moja a mojou zostaneš.“
Riadiaci orgán pretlmočil: „Nešla by si si niekam sadnúť?“
„Radšej by som sa prešla,“ zasnežilo jej v ústach.
Slobodní ľudia sa neslobodne kymácali na zhromažďovacie plochy.
My sme sa však trmácali celkom opačným smerom.
Sivý chlapík škaredo hľadel na oblohu.
Bolestivo udrel hrom.
„Určite ma nedohoníš!“
Nohy sa nám vášnivo prepletali dolu svahom.
Začali byť zvony a snehobiely oblak putoval ďalej svojou cestou.
A potom na neznámom mieste a v neznámom čase sa to stalo.
Svetlo.
Padá kryštál.
Padajú dve naše telá na rozhorúčenú planétu.
Krúpy sa zmenili na dážď.
„Prvá kvapka.“
„Druhá kvapka.“
„Žiť a byť šťastný?“
„Svetlo a pravda?“
„Prší nám na lásku,“ povedala a odpovedala.