Mariánovi zneli v ušiach slová jeho deda, vojaka a účastníka
Duklianskej bitky, ktorý tak často opakoval: „Pár sekúnd znamená
niekedy večnosť. Keď hľadíš smrti do tváre, najlepšie si
uvedomíš, kto vlastne si.“
Roman sedel oproti žene a neveril vlastnej mysli. Neveril, že
ten krátky klišéovitý film, ktorý sa mu pred chvíľou odohral
pred očami, môže byť pravdivý. Neveril, že jemu, Romanovi
Kratochvílovi, ktorý bol známy svojou neoblomnosťou a hrdý
na svoju schopnosť pohotovo a priamo čeliť akýmkoľvek problémom,
sa mohlo takéto niečo prihodiť.
Niežeby si uvedomoval, či pripúšťal nejakú chybu, ale kdesi
vo vnútri sa v ňom objavil neznámy pocit neistoty, pálčiveho
svrbenia na dne vedomia.
Nikdy predtým, a na to bol tiež patrične hrdý, nemal so svedomím
problémy, zásady mal jasné a jeho spôsob napĺňania cieľov
nebol s nimi vôbec v rozpore. Teraz však niečo prasklo. Prasklo,
a hoci sa jeho vedomie ďalej správalo akoby nič, jeho srdce odzváňalo
starým časom. Keď bolo všetko také správne a úžasné,
ako sa mu mohlo stať takéto niečo ? Prečo práve jemu ? Na čo
to vlastne všetko bolo ? Zrazu si spomenul na omšu, ktorá bola
teraz v prvej tretine, ale druhý fernet, čo objednala jeho spoločníčka
vyzeral akosi príťažlivejšie. Nevedomie zajasalo, prvý
dôkaz, že začína mať konečne nad touto bytôstkou moc.
Žena oproti nemu vyzerala ako jedna z tých štyridsiatničok,
ktoré zažili v mladosti veľa slávy a obdivu. Mala celkom vkusne
odfarbené vlasy a na tvári len o trochu viac make-upu ako

je bežné. Chápavo na neho žmurkala a rozprávala mu príbehy
zo svojho života.
Odhadol ju celkom správne. Magda Kelečéni, rodným menom
Magda Javúrková bola voľakedy vychýrenou produkčnou vo
filmových štúdiách Koliba, obklopenou stádom obdivovateľov,
medzi ktorými bolo aj nemálo veľmi nadutých, ale inak celkom
neznámych režisérov. Magda sa však po veľmi zrelej úvahe
v polovici osemdesiatych rokov vydala za Jána Kelečéniho,
najvychytenejšieho osvetľovača v Slovenskej televízii, ktorý bol
známy maďarskou priebojnosťou a obrovskou vilou na Slavíne.
Po revolúcii Magdu opustil, dlho si však nepožil, lebo si ho
čoskoro našla balkánska guľka jedného znepriateleného klanu.
Naša milá Magda sa prebíjala ako vedela. Žila len pre svojho
štrnásťročného syna a túžbou renovovať slávnu vilu, o ktorú sa
tri roky súdila s rodinou Kelečéniovcov. Tá síce spor prehrala,
ale ako naschvál si kúpila pozemok hneď vedľa a teraz na ňom
už druhý rok podnikala veľmi nákladné a veľmi hlučné stavebné
práce.
„Do ôsmich rokov som vyrastala v Přelouči. Vieš, kde je Přelouč
?“
Roman do seba hodí ďalší fernet, počká, kým ho zaleje to príjemné
teplo, a potom zavrtí hlavou.
„V stredných Čechách. Otec bol tenisový tréner a mama,
mama bola Slovenka. V Pardubiciach sa zaľúbila do akéhosi
Slováka od Terchovej, a keď ho prevelili, odišla s ním bývať do
Žiliny. A ja, ja s bratom sme museli ísť s ňou. Ako sa nám len

nechcelo. Nevedeli sme po slovensky. Otec nás ani len nestihol
naučiť hrať tenis. Mal takú vajcovitú hlavu a fúziky, o ktoré
sa veľmi staral… umrel na infarkt rok po tom, ako ho matka
opustila, na pohreb nám zakázali ísť, my sme ušli, ale v Ostrave
nás načapal sprievodca… pán hlavný ešte dva… vieš, že ešte
nikdy som nedávala umelé dýchanie…“
Pri štvrtom poháriku zazvonil Romanovi telefón. Na displeji
sa zobrazilo Martina Láska. S Martinou žili rok v spoločnej
domácnosti. Po veľmi dlhom a veľmi neodbytnom naliehaní
predsa len povolila a začali spolu chodiť. Dokonca už bola aj
na návšteve u nich doma, ukázal jej Mariánsku horu, aj Majstra
Pavla.
Museli veľa cestovať lebo u Romanových rodičov im bolo akosi
tesno. Martina je totiž z doktorskej rodiny, Roman sa preto za
svojich jednoduchých rodičov tak trochu aj hanbil, no a budúca
svokra zas nechápala, ako je možné, že dvadsaťpäťročné
dievča nevie ošúpať zemiaky.
Telefón zvonil a Roman naň s opitým úškľabkom hľadel. Nedokázal
ho zodvihnúť. Telefón zvonil a zvonil, až kým sa neminula
baterka.
„Ona nechodí do kostola, viete, je z takej tej komunistickej
snobskej rodiny. Poviem vám, keď som u nich na návšteve, tak
závidím aj tým ťavám v bratislavskej zoo, čo sa tam v zime trápia
pri ceste a čakajú na leto. … Ale nie, nie, to ja len tak…
žartujem… Martina je najkrajšia žena, akú som v živote stretol…“

To už bolo neskoré popoludnie, poctivo dopíjali piaty pohárik
a vtedy Magda Keléčeni, bývalá diva z Koliby, prvýkrát svojou
rukou nenápadne zavadila o ruku Romana Kratochvíla, nádejného
ministerského úradníka.
„Krásne ženy bývajú veľmi chladné.“
„To je pravda. … teda nemyslím to na ňu osobne, nechcem
ju ohovárať, ale často som sa s tým stretol… sú presne ako
cencúľ… zohrievate ich a zohrievate, až zistíte, že tam vlastne
vôbec nič nie je. A občas tak opatrne a veľmi nenápadne poprosíte,
prosím ťa, zohrej ma, je mi zle, urobil som chybu… no
a dočkáte sa len nechápavého pohľadu plného opovrhnutia.“
„Ľudia vravia, že keby boli mladší, tak by všetko urobili inak…
ale ja som presvedčená, že by to takmer všetci robili rovnako…
a je jedno, či by mali rozum dnešný, alebo vtedajší…“
„Prečo sa to raz všetko musí skončiť… prečo, prečo, prečo…“
Mariánovi sa začali rinúť po lícach slzy a Magdina plná hruď
mu bola tou najprirodzenejšou útechou.
V tej istej chvíli sa prvýkrát naživo stretli Mariánova manželka
a milenka. Stáli v márnici vedľa patológa Michala. Patológ
Michal bol na strednej škole najlepším kamarátom právnika
Mariána. Spoločne sa zaľúbili do spolužiačky a Kardošovej budúcej
ženy Michaely.
Patológ Michal videl Michaelu prvýkrát od posledného maturitného
stretnutia, na ktorom sa zúčastnil. To bolo pred desiatimi
rokmi a M-M, ako ich v triede volali, vtedy pôsobili ako

najšťastnejší pár na svete. Úspešní, bohatí a verní, tak sa vtedy
prezentovali. Michal sa nekresťansky opil a robil zo seba celý
večer šaša.
Rozmýšľal, že asi tam nastala tá zmena, keď prestal proti alkoholu
bojovať, poddal sa mu a skamarátil sa s ním. On ho na
oplátku nikdy nepodrazil a pravidelne mu darovával zabudnutie.
Až po rokoch si vedel priznať ten silný pocit prehry, čo v ňom
vtedy začal hlodať. Dovtedy bol neochvejne presvedčený, že raz
príde jeho chvíľa, ale pri pohľade na ich šťastný párik pochopil,
že tá chvíľa už nikdy nepríde, respektíve, že všetky chvíle, keď
mal zabojovať, už vlastne dávno boli.
A teraz patológ Michal žmurkal na mŕtvolu svojho najlepšieho
kamaráta zo strednej školy Mariána Kardoša, vedľa neho stáli
jeho dve ženy, jediná žena, na ktorú si kedy mohol spomenúť,
že ju miloval a dlhonohá tridsiatnička, ktorú Michal takmer
spravil, keď mala sedemnásť.
Pamätal si to celkom presne, chodil s ňou dva roky von a ohuroval
ju svojimi skúsenosťami a rečami. No a pripravoval si ju
na ten veľký deň, keď sa s ňou vyspí, opustí všetky ostatné dočasné
kamarátky a založí si s ňou rodinu, ktorá bude trvať až
do jeho smrti. Ťahalo mu vtedy na tridsiatku a všetko v živote
sa mu zdalo také jasné. Veril v svoje sily i v to, že človek môže
vôľou ovplyvniť vlastnú budúcnosť a vzťahy. Vedel, že urobí
všetko inak ako jeho rodičia, nikdy sa nerozvedie, lebo sa nebude
bezhlavo ženiť, počká na ten správny moment.

© Peter Gašparík