1.
Vlado povedal.
Marta povedala.
Vlado povedal.
Chytil ju pod stolom za koleno a skončili u neho na byte. Celú noc sa rozprávali. Áno celú noc sa len rozprávali a nič nebolo.
Marta sa do neho zamilovala a Vlado jej už nikdy nezavolal. Čakala márne nad telefónom (ešte neboli mobily), čakala a čakala, ale nikdy sa nedočkala.
Vlado na ňu celkom zabudol vo víre svojho vtedajšieho života.
Teraz oproti sebe sedia a bavia sa. V Eláme na oldies. Ona ho spoznala prvá, ale nepriznala sa k nemu. On na ňu pozeral a pozeral, až kým sa mu v hlave niečo hmlisté nevybavilo. Stáli pri bare, on si objednával pivo a ona tequilu.
Vlado niečo povie.
Marta niečo povie.
Vlado niečo povie.
Chytí ju pod stolom za koleno a skončia u neho na byte. Milujú sa celú noc.
Áno milujú sa celú noc, ticho a oddane.
Ráno sa Marta zamyslene poobzerá okolo seba.
„Vôbec nič sa tu nezmenilo..“
„Naozaj?“ Ozve sa Vlado z polospánku.
„Naozaj,“ pomyslí si Marta.
Potom si pozorne pozbiera všetky veci a potichu za sebou privrie dvere.
Ráno je spevavé, dokonca aj v Petržalke. Jarné slnko má nečakanú intenzitu. Asi ako prvé pubertálne záchvevy srdca. Marta nastúpi do autobusu, s MHD nešla už celé roky. Sadne si dozadu a pozoruje ostatných. Sú to zväčša dôchodcovia ponáhľajúci sa do tržnice a mladí vracajúci sa z flámu.
Marta si zapne mobil a vytočí číslo najlepšej kamarátky Adely. Vzápätí ho však zruší. Veď prečo niekedy nežiť len tak pre seba?
Zavrie oči a vsáva do seba teplo ktoré preniká cez tmavé sklá raňajšieho autobusu v to sobotné ráno, v Bratislave – Petržalke.