„Krásne dobré ráno,“ zdravím bežiaci čas.
„Krásne ako krásne,“ odpovie on a ďalej si pokojne plynie.
Ja si to nevšímam. Už dávno som si zvykol na jeho hundranie.
„Krásne dobré ráno,“ pozdravím potom lásku a načúvam, či mi odpovie.
Niekedy tak urobí a ja som šťastný, inokedy však zaryto mlčí.
Svojim mlčaním krája moju samotu na ešte viac osamelých  samôt.
Tak sa to stalo i v to nedeľné ráno. Pozdravil som čas, potom lásku, no ona neodpovedala.
„Ako je to možné,“ čudoval som sa. Láska sa určite pomýlila, alebo zaspala.
No tak poďme, zobuď sa.
A ešte raz som pozdravil: „Dobré krásne ráno, láska moja!“
Ticho. Mŕtvolné ticho.
Chytila ma panika. Nevedel som čo robiť.
„Láska, kde si? Neopúšťaj ma! Ja ťa chcem.“
Nič.
Sadol som si fotela a sklonil hlavu do dlaní.
„Veď bez teba som nič. Obyčajné, holé nič. Nechcem nič iné, chcem len teba. Ja viem, že som si ťa nevážil. Ja viem, že som sa venoval všetkému inému, len nie tebe. Môžem však za to. Veď som človek.“
Z nástenného kalendára padal list za listom a ja som ju stále nevedel nájsť.
Prestal som sa zdraviť s časom, nehovoriac už zdravení lásky. Nechcel som počuť to šíre ticho. Pomaly som dostával strach. Strach, že tú moju lásku už nikdy nenájdem.
Prestal som na sebe pracovať a prestal som veriť. Celé popoludnia som presedel v tom kresle.
Jedného rána ma však zobudil hlas času.
„Vstávaj. Už by si mal byť hore. A mimochodom, dobré ráno,“ vravel to neochotne, akoby ho k tomu niečo nútilo. Moje prekvapenie ale sa tým o nič nezmenšilo.
„Čas, čas, vari si len nedostal rozum.“
„Nie, nedostal. On nikdy nezmúdrie. To ja som ho prinútila,“ ozval sa odniekiaľ čísi hlas.
Bol čistý a rozozvučal vo mne staré spomienky.
„Tak ty si mocnejšia ako čas, láska?“
„Závisí ktorú z nás myslíš. Je nás totiž viacero sestier.“
„Myslím teba, teba ktorá ku mne hovoríš.“
„Mňa však nemôžeš dostať len tak ľahko.“
„Čo mám pre to urobiť?“
„Musíš, musíš… Prepáč, ale už musím odísť, človeče.“
A odišla.
Chlapca znova chytila panika. Nebola to však panika, ktorá by mu brala energiu. Táto ho nútila niečo robiť. Prudko sa postavil a prechádzal sa po byte. Začal hľadať. Najprv pootváral všetky šuflíky a pozrel sa aj pod koberec.
Keď nič nenašiel, vybehol von.
Od toho dňa začal znova zdraviť čas i lásku. Vždy to však bola prvá láska a až potom čas.
Pokiaľ neumrel hľadá i teraz, lebo to čo hľadá sa musí hľadať každý deň odznova