7.
Na poli neďaleko diaľnice, v aute zaparkovanom v malej húštine si to rozdávala dvojica v strednom veku. Vyzlečené sako a biela blúzka boli jedinými svedkami tejto aktivity. Žena hlasito vzdychala, predýchavala a muž fučal ako stará parná lokomotíva. Pod košeľou sa mu nadúval plný rozľahlý brušný mech. Žena bola atletická a vrtká. Svet bol v tej chvíli ohraničený ich dvoma vzrušenými telami. Nič iné nefungovalo. Okná boli celé zarosené a vnútri naplno vyhrávalo cédečko s technom z deväťdesiatych rokov.
Po vyvrcholení si Marta sadne na sedadlo vedľa vodiča a obzerá sa kde má blúzku. Z nerozopnutej podprsenky jej vykúkajú ešte stále pevné prsia. Palo z nich ani teraz nevie spustiť zrak popri tom ako sa ona mrví a hľadá. Konečne ju nájde, zastrčí si svoje oblé prednosti naspäť do košíkov a oblečie si ju.
„Takto to ďalej nejde.“
Paľo ešte stále nedokáže nič vnímať. Stále mu stojí, nevie sa zbaviť očarenia z jej ohnivého tela.
„Hovorím, že takto to ďalej nejde…. ako dlho to vlastne trvá?“
„Máš nový parfum?“ Dýcha z plných pľúc a zvyká si tak na nový vonný nános na tom úchvatnom základe.
„Trochu sladký… ale príjemný… od muža?“ Snaží sa z toho dostať bez toho aby začali niečo riešiť.
„Prestaň, si otrasný! Hovorím ti, takto to ďalej nejde… nie je ti zo seba zle… mne teda zo mňa je…. musíme s tým niečo urobiť…. takto to ozaj nejde.“
„Vidíš, že ide…“
„Nejde. Ja sa potom za seba strašne hanbím, zaprisahávam sa… sľubujem si hory doly a potom keď zavoláš, nedokážem ti odolať…“
„Musíme to rozoberať?“
“Nemôžeš byť takýto… musíme… s kým sa mám o tom baviť… tebe to je ozaj jedno?… nemáš strach… napríklad z toho, že to praskne?“
“Pozri… ako dlho sa poznáme?“
„Veď vieš… od prvého ročníka…“
„Presne! Od prvého ročníka na strednej. To je dvadsať rokov. A ako dlho sme to spolu ťahali…?“
„Čo sú to za otázky?“
„Len odpovedz.“
„Štyri roky.“
„Presne tak… štyri roky…. no a vedeli sme spolu žiť?“
Marta neodpovedá, je jej akosi smutno.
„Pýtam sa ťa, vedeli?
„Ale teraz sme starší, všetko je iné…!“
„Hlúposť nič nie je iné… obaja sme oveľa horší… tvrdohlavejší a náročnejší… spomeň si ako sme sa trápili a ubližovali si… spomeň si na to bez zbytočnej sentimentality….“
„Sentimentalita, sentimentalita…. ja ťa stále…“
„Presne tak, stále sa milujeme… a nikdy neprestaneme… nikdy to s nikým nebude ako tu a teraz v tomto aute… ale žiť spolu nevieme, nedokážeme, nikdy sa nám to nepodarí… ja viem, je to kruté, ale je to tak… nič sa s tým nedá urobiť…“
Otvoria okná aby sa odrosili. Na žltom poli repky olejnej spievajú vtáci.
„Už nikdy, nikdy mu nezdvihnem, aj keby som mala odísť na Antarktídu,“ myslí si Marta.
„O dvadsať minút mám poradu, ako to len stihnem…,“ pokračuje v myšlienkach. „Marta je najsladšia žena na svete, taká sladko boľavá,“ myslí si Paľo.
Keď sa lúčia, tak si vždy veľmi dobre uvedomujú, že to môže byť naposledy.
A že by to malo byť naposledy.