10.
Adrián zaklopal na Martine dvere presne sedemdesiat krát. Potom to vzdal. Pokrčil ramenami, jeho tvár sa stala ešte smutnejšou a so zvesenou hlavou kráčal sedem poschodí kým sa dostal späť na zem. Do schránky jej hodil list a vyšiel na čerstvý vzduch. Noc bola chladná a tmavá. Typická novembrová sychravosť mu vnikala pod kožu. On si ju však nevšímal. Počas tých siedmych poschodí si to všetko premyslel. Pochopil, že bez Marty nemôže žiť, že jednoducho patria k sebe, nech sa deje čokoľvek. Sedmičky boli vždy v jeho živote rozhodujúce. Aj sa zoznámili siedmeho a teraz spolu chodili práve sedem rokov. Na začiatku, keď mu povedala, že je koniec, chcel vedieť prečo. Prečo? Ale teraz ju už len chcel presvedčiť, poprosiť, jednoducho vedel, že nie je taký silný, aby dokázal byť bez nej. Bolesť z jej neprítomnosti bola neznesiteľná. Skúšal všetky techniky sveta aby sa toho zbavil. Aby to porazil. Nešlo to však. Stále bol s ňou, pri nej a tá otvorená rana v jeho bytosti akoby ho k nej ešte viac pripútavala. Dnes to bolo presne sedemnásť dní čo ju nevidel. A v tom liste, ktorý jej hodil do schránky, žiadal ešte aspoň o jedno stretnutie, o posledné stretnutie. Zazvoní mu telefón.
„Tak teda príď.“
Keď stojí znova pred dverami, jej matka z nich vychádza. Na chvíľu na neho súcitne pozrie a on jej pohľad bolestivo opätuje.
Adrián a Marta sedia oproti sebe v kuchyni. Ona je také živé striebro s veľkými usmievavými očami. V kuchyni z tmavohnedého dreva rozvoniava šošovicová polievka.
„Varila si?“
Marta neodpovie.
„Milujem ťa.“
„Naozaj ťa milujem, nikdy sa ťa nevzdám… toto mi jednoducho nemôžeš urobiť.“
„Nebuď taký.“
„Milujem ťa, nevzdám sa ťa.“
„To je všetko?“
“Povedz mi aspoň prečo?“
„Už som ti povedala… rozprávali sme sa o tom celé hodiny.“
„Ale ja stále neviem prečo!“
“Jednoducho to už ďalej nejde… sama neviem… viem, že si veľmi dobrý človek. Taký čistý a pritom silný. Možno už nikoho podobného nikdy nenájdem…“
„Som unavený…“
„Ty si sa chcel rozprávať..“
“Som unavený… je to také… a predsa… my spolu zostaneme navždy…“
„Aj ja som unavená…“
„Idem na vécko…“
Pri dverách sa ešte obzrie a pevne jej pozrie do očí. Na chvíľu akoby na ňu preskočilo jeho zúfalstvo. Ľutuje ho, ale nemôže inak.
„Milujem ťa, inak sa to nedá povedať, milujem ťa,“ potom sa jej otočí chrbtom.
Nejde však na toaletu, ale rovno do obývačky. Otvorí okno a vyskočí. Sedem poschodí života. Myslel si, že to bude trvať kratšie. „Tak som to urobil.. Marta!“ Obrovská bolesť a potom asi krajina neznáma.
Marta mu v tej chvíli naberá ohriatu polievku aby sa aspoň najedol.