11.
Jožo ju bil a ona ho mala stále rada. Nebil ju často. Nebil ju silno. Ale bil ju. Neznášal keď mu oponovala. Snažil sa jej neublížiť, ale keď si ten jazyk nevedela zastaviť sama, musel ho zastaviť on. Chytil ju za ústa a držal kým neprestala. Až na tieto výčiny si žili celkom šťastne. Ľúbili sa ako kone. Ako dva mustangy na rozľahlej prérii. Nikoho okrem seba nevnímali. Nikto okrem ich samých ich nezaujímal. Stále boli spolu, jeden pre druhého a druhý pre prvého.
Po jednej takejto hádke sa však Marta od neho odsťahovala. Nevydržala to. Začala sa ho báť, aj keď ho stále milovala.
Jožko na ňu čakal deň, dva, tri potom mesiac, dva, tri a dokonca aj rok, dva, tri.
Kým ju raz stretol na Hlavnej stanici. Odprevádzala nejakého nezáživného bula, s ktorým vtedy chodila. Bolo mu ho trochu ľúto, keď ich tak videl. Marte vadil jeho posmešný výraz keď sa k nej neskôr priznal, aj tak sa sním však o pol hodinu olizovala na lavičke na Gotwalďáku. Jožo jednoducho vedel, že to čo je medzi ním a Martou je len medzi ním a Martou a medzi Martou a niekým iným to už byť nemôže. Po mesiaci sa znova chytili a Jožo ju prefackal. Povedala mu, že ešte raz… Po pol roku si opäť zbalila veci. Nenechala mu ani lístok. A Jožo znova čakal. Rok, dva, päť, až ju stretol v kokteilbare ako tam oslavovala niečo s kamoškami. Bola rozvedená s jednou dcérou. Vtedy sa mu darilo a tak ju zobral na desať dní do Paríža. Malú dali jej mame.
Najromantickejšie dni ich života. Znova ten pravý spontánny a samozrejmý sex. Nekonečné rozhovory na terase s krásnym výhľadom. Prechádzky spolu a za ruku, večere. Svet sa znova krútil len okolo nich.
Keď sa vrátili, za nič na svete sa k nemu nechcela presťahovať. Porodila mu syna, ale aj tak k nemu nešla. Sľuboval jej modré z neba, nenaletela však. Milovala ho a preto nešla. Jožo nástojil viac a viac. Stále viac sa cítil sám, nenávidel svoj prázdny byt a u Marty zas nebol doma. Chcel vidieť svojho syna keď sa ráno zobudí a keď večer ide spať. Začali sa hádať, hádali sa a hádali.
„Celý život som na teba čakal a ty takto.“
„Robím to pre teba. Raz by si na nás stiahol ruku a viac by si nás nevidel.“
„Nestiahol by som.“
„Neklam, dobre vieš, že by si to nevydržal.“
“Ale vydržal… zmenil som sa.“
„Keby si sa teraz videl, si hrozný keď zúriš.“
„Ste moja rodina a mali by ste bývať u mňa.“
„O čo ti ide? Nie je nám takto dobre?“
„Nie je.“
„Ale je. Inak spolu prosto byť nemôžeme!“
„Ako ti to mám dokázať? Mám si odtrhnúť všetky údy aby si sa prestala báť?“
Potom Jožo odišiel do Ameriky, dostal tam výhodnú pozíciu. Občas si telefonovali, ale ani raz sa nevideli. Marta ho celý ten čas čakala. Čakala a postupne mu odpúšťala.
Po piatich rokoch sa Jožo vrátil. Opálený a vo vlasoch sivastý. Mal štyridsať. Marta mala tridsaťdeväť.
„Amerika je umelá krajina,“ povedal.
Potom sa na ňu pozrel, objal, pobozkal, pomiloval a ona sa k nemu znova nasťahovala. Do toho istého trojizbového bytu v Bratislavskej Petržalke. Na to isté tretie poschodie k tým istým spomienkam. K spomienkam, ktoré patrili len im dvom a ktoré vlastne ani spomienkami nikdy neboli.